ukazovateľ skóre zakikiríkal tiež: Dzurindova vláda zostane na svojom mieste. HZDS jej nedôveru opäť nevyslovilo, ba méte 76 hlasov sa ani nepriblížilo.
Je zrejmé, že opozícia má svoj vrchol za sebou. Včerajšok bol už iba také zúfalstvo z márnosti. Klimax mali pred mesiacom, keď sa na nedôveru Miklošovi zhromaždilo 60 hlasov pri účasti 135 poslancov. Terajších 42 hlasov, keď do záverečného kikiríkania vydržalo iba 105, jasne svedčí o operetnom charaktere predstavenia. Vecne ani politicky to nebolo o ničom.
Hoci výsledok uspokojil (aj keď neprekvapil), nie je to príjemný report. HZDS sa ani po tri a pol roku nenaučilo noty štandardnej opozície, čo len zvyšuje rozpaky nad prognózami povolebnej scény. Dá sa iba opakovať, čo sme už napísali viackrát, pri predchádzajúcich neúspešných pokusoch; vláda sa z plezíru neodvoláva, ani z predvolebných pohnútok. Pokiaľ vyzývatelia nemajú politicky dohodnutú novú parlamentnú väčšinu, ide o kolosálnu nezodpovednosť. Štát sa môže prepadnúť do vládnej krízy (hoci odvolaný kabinet zostáva v úrade do vymenovania ďalšieho, stráca ale mandát na dôležité rozhodnutia). To, čo HZDS zorganizovalo, bola politická výtržnosť; s nikým by novú vládu nezostavili a predčasné voľby sú nemožné. Nedajú sa stihnúť, nevraviac o potrebnej ústavnej väčšine.
Odvolávanie vlády či jednotlivých ministrov sa v slušných demokraciách nepestuje ako doplnkový šport. Dehonestuje parlamentný systém ako taký. Seriál pätnástich pokusov HZDS (a SNS-PSNS) v tomto volebnom období bol toho panoramatickým obrazom. O čo bol vypuklejší deficit reálneho politického cieľa, o to tupšie boli argumenty a vulgárnejšia rétorika.
Dzurindova vláda zaiste nie je ideálna, optimálna ani dobrá. Ba problém by bol aj s minimálnymi kritériami. Na strane druhej, nie je o nič horšia, než to, čo majú dnes v Prahe, Varšave či Budapešti. Doslova totálna nespokojnosť s aktuálnou vládou, prechádzajúca miestami až do živočíšnej nenávisti, je trvalou známkou opozícií v postkomunistických krajinách. Ale taký folklór, že sa neustále, bez najmenšej vyhliadky na úspech celý kabinet, resp. jeho člen odvoláva, vidíme iba v Bratislave. Naše HZDS je, bohužiaľ, v aplikácii paranormálnych riešení šampiónom; spomeňme si iba na úchylné referendum o predčasných voľbách v novembri 2000. S dvadsaťpercentnou účasťou...
Kúzelný paradox je, ak sa HZDS (Kozlík) obhajuje tým, že si iba plní povinnosť voči voličom, ktorých 60% je s vládou nespokojných. Tak vyzerá výklad demokracie naruby: Občan sa rozhoduje pri urne na štyri roky a už onedlho sám opäť rozhodne. Treba len vydržať. Neúctou k voličovi je práveže "zrovnoprávnenie" jeho rozhodnutia pri urne s výskumami verejnej mienky. Teda predstava, že zakaždým, ak sa ukáže v grafoch UVVM (Focus a spol.) väčšinová nespokojnosť, musí opozícia kohosi odvolávať.
HZDS rozpísalo svoje argumenty do pätnástich kapitol s expresívnymi titulmi (Nočná mora a pod.). Isteže; vláda pôsobí rozhárane, koalícia je škrupina bez obsahu, viac sa nedarí ako darí, sľuby sa viac neplnia ako plnia (niektoré chvalabohu), mnohí ministri sú jednoznačne slabí, v niektorých sektoroch je situácia kritická, atď. Ale navzdory všetkému: Katastrofické hodnotenia kompromitujú predovšekým autorov. HZDS buď vedome zahmlieva, alebo jednoducho nevlastní žiadne vecné analýzy. Napriek tisícim negatívam vládneho spolku, Slovensko urazilo kus cesty v zásade správnym smerom. Sme na tom nepochybne lepšie nielen ako v októbri °98, ale kedykoľvek, odkedy na tomto kúsku zeme nejaké ľudské spoločenstvo existuje. Čiastočne aj zhodou okolností, kedže Slovensko zakoplo o vyhrávajúci žreb v lotérii dejín (rozširovanie EÚ a NATO). Veľmi akútne však v tomto prípade platí, že šťastie sadne zvyčajne na toho lepšiemu; predsa ležalo pri nohách aj Mečiarovej garnitúre. Ona však príležitosť odkopla.
Odvolanie vlády by bolo nešťastím par excellance. Tá nasledujúca, s veľmi vysokou pravdepodobnosťou, môže byť len horšia. Stačí sa pozrieť na tých, ktorí majú včerajšie vyčíňanie v parlamente na svedomí. Prípadne si všimnúť omnoho reálnejší scenár rozšírenia tejto garnitúry ešte o Smer Róberta Fica. To je ten tristný paradox: Uctime si neschopnú Dzurindovu vládu, lebo jej pamiatku si ešte budeme pripomínať. Na lepšiu zatiaľ nemáme a veľmi dlho asi mať ani nebudeme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
