slávi okrúhle životné jubileum 80 rokov najstarší žijúci bývalý futbalista Spišských Vlách Jozef Šofranko. Pestrú paletu športových i súkromných míľnikov lemujúcich jeho doterajšiu životnú púť obsahuje životný album oslávenca, ktorého osemdesiatu stranu obrátil.
S futbalom si potykal ako pätnásťročný v roku 1937. Vtedy nemali Spišské Vlachy dorastenecké družstvo a preto už v tomto veku sa ocitol medzi seniormi. Podmienky pre futbal boli v tých časoch neľahké. Ako spomína jubilant, autobusová doprava ešte nejestvovala a tak napríklad na zápas do Rudnian cestoval spolu s mužstvom vlakom do Markušoviec a pokračoval peši. Návrat z Rudnian mal navlas, iba v opačnom slede, rovnakú podobu.
V roku 1941 ho pracovné povinnosti zaviali až na Zemplín do Michaloviec, kde v roku 1942 narukoval k jazdecko cyklistickej rote ďalší futbalista zo Spišských Vlách, dnes už nebohý Vojtech Prevendarčík. Oslávenec konštatuje, že v metropole Zemplína boli vtedy pre futbal priaznivejšie podmienky ako v Spišských Vlachoch. Cenil si kufrík, ktorý od vedenia klubu vyfasoval na hráčsku výstroj. Podľa archívnych záznamov na prvé majstrovské stretnutie I. A triedy súťažného ročníka 1943/1944 nastúpil Jozef Šofranko v drese ŠK Zemplín Michalovce 5. septembra 1943 v Trebišove, kde domáci ŠOHG Trebišov viedol 4:1. Michalovčania však na znak nesúhlasu s neobjektívnym výkonom rozhodcu opustili predčasne hraciu plochu a zápas prehrali kontumačne. Útočnú päticu Michaloviec vtedy tvorili: Čigaš, Šofranko, Kolodzej, Migléc a Počatko. V spomínanej sezóne boli súpermi Michaloviec ŠOHG Trebišov, HAC Humenné, ŠOHG Sečovce a ŠOHG Vojčice. Prvý a zároveň posledný zápas o body pred vypuknutím SNP odohral jubilant za Michalovce 27. septembra 1944 v Prešove, kde ŠK Zemplín zvíťazil 6:0. Stretnutie bolo pre letecký nálet na Prešov viackrát prerušené.
Do rodných Spišských Vlách sa vrátil zo Zemplína po oslobodení v roku 1945. Až do roku 1951 obúval kopačky miestneho ŠK Spišské Vlachy, ktorý vtedy hral zo súpermi z blízkeho okolia. Úsmev na perách mu vyvolávajú spomienky na derby pod Spišským hradom, kde v tých rokoch mali Vlašania herne často navrch a tak fanúšikovia Spišského Podhradia, ktorí nemohli stráviť domácu prehru svojho mužstva, neprívetivo odprevádzali vzdialených susedom spŕškou kameňov. Príjemné sú spomienky na bývalých spoluhráčov: brankára Štefana Macejka, hráčov v poli Arnolda Faitha, Jozefa Olejníka, Františka Hvizdoša, Jozefa Kukuru, Jána Spodnika, Františka Baču, Róberta Piklu, Jána Kandrika. Žiaľbohu, zostali na nich už iba spomienky.
Po ukončení hráčskej kariéry Jozef Šofranko na futbal nezanevrel. Vymenil iba hráčsky dres za rozhodcovský a v priebehu troch rokov dbal nad čistotou športu číslo jeden. S funkciou futbalového arbitra sa definitívne rozlúčil v roku 1954. Za to, že sa dožil tak úctyhodného veku vďačí predovšetkým kvalite rodinného zázemia, nezištnej pomoci a pochopeniu zo strany manželky Heleny, ktorá mal vždy porozumenie pre futbal. Spolu s ňou v srdečnom a hrejivom ovzduší rodinného krbu vychovali šiestich potomkov: jednu dcéru a piatich synov. Z pätice chlapcov traja prevzali od otca štafetový kolík, symbolizujúci futbalovú loptu. V drese Tatrana sa prezentovali v minulosti Jozef, Peter a František. Syn Jozef neskôr ako tréner viedol štvrtoligový Tatran a naposledy trénoval OTJ Jamník. Peter napodobnil otca vo funkcii rozhodcu. Po pôsobení v V. lige, vedie v súčasnosti stretnutia riadené SOFZ.
Čerstvému osemdesiatnikovi Jozefovi Šofrankovi želáme do ďalších rokov veľa pevného zdravia, spokojnosti, životnej a rodinnej pohody a príslovečného optimizmu.
Autor: gir
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
