aktívnych účastníkov súboja. Aktérov pasívnych, teda občanov, však môže iba rozčuľovať. Paradoxne aj navzdory skutočnosti, že novelizácia ZP, ktorú schválil parlament v stredu, je krokom k rozumu. Slepačím.
Pôvodná norma, schválená v júli tesne pred prázdninami, sa odhalila ako ťažký nedorobok. Paralyzovala by život v celých sektoroch - zdravotníctva, školstva, kultúry. Dlho bolo ticho, až na prelome rokov sa spustil krik postihnutých stavov, napr. vysokoškolských pedagógov, pracovníkov v kultúre, ktorí sa začali domáhať zmeny resp. pozastavenia účinnosti ZP. O ratu sa rozkričala aj Asociácia zamestnávateľských zväzov (AZZZ), ktorá podľa priznania vlastných lídrov vraj v lete "zaspala". Dobré ráno. To sa už prebudili aj Mikloš a SDKÚ, ktorí sa údajne pri príprave ZP "spoľahli na AZZZ" a nezmysly v ZP "prehliadli". To všetko je pravda, má však aj svoju politickú konzekvenciu; fakt, že neustrážili Magvašiho, je hlboké zlyhanie tých, ktorí vykonali túto "sebareflexiu".
Tri mesiace trval boj medzi sociálnym ministrom, celou SDĽ a odborármi na strane jednej, a menovanými, plus planktónom pravicových poslancov, na strane druhej. Koncovka, ktorá sa odhlasovala, je klasická: Menšie zlo. Teda kozmetická úprava najväčších hlúpostí. Nič viac.
Čo sa vylepšilo? Maximálny čas, ktorý SMIEME stráviť týždenne v práci, sa zvýšil zo 48 na 58 hodín. Rozmenené do života - ak odrobíte predpísaných 40 hodín v hlavnom zamestnaní, máte nárok ešte na 18 vo vedľajšom úväzku. To je isteže viac, ako osem. Len zostáva nezrozumiteľné, prečo by slobodný občan SR, ak to zvládne, nemohol pracovať toľko, koľko SÁM UZNÁ za vhodné a potrebné pre zabezpečenie seba a svojej rodiny. A kde sú ľudské práva "workholikov"? Ak už máme v ústave taký nezmysel, akým je právo na prácu, odkiaľ sa vzal nárok štátu obmedzovať ho časovo? To je absurdum; keby pracovné právo na Slovensku (a v Európe) nebolo doménou sociálnych inžinierov, odborových bossov a podvodných politikov, tak zákon by mohol určovať jedine maximum nadčasov, ktoré je zamestnávateľ oprávnený žiadať.
Druhou "vymoženosťou" novely je obnovenie dohôd o pracovnej činnosti. V pôvodnej verzii presadili Magvaši a odbory zrušenie tohto inštitútu s odôvodnením, že "pracujúci na dohodu sú vykorisťovaní". Skutočná pravda je tisíckrát horšia: Prijať dnes zamestnanca do normálneho pomeru je podnikateľsky samovražedné, keďže sa platia obrovské odvody do fondov a ak je lenivý či neschopný, je nesmierne ťažké zamestnanca prepustiť. Jednoducho a jasne - bez "dohodárov" by sa nezamestnanosť vyšplhala ešte omnoho vyššie. Zrušenie zrušenia dohôd je teda chvályhodné, systémové riešenie je však z inej galaxie: V nastavení odvodových povinností tak, aby zamestnanec nebol balvanom na krku, ktorý vďaka svojej zákonnej "ochrane" môže potopiť firmu.
O tom, že akou hlúposťou je dnešné pracovné právo ako celok, svedčí tretí "zlepšovák" z novely: Podnikateľ môže vytvoriť pracovné miesto, ktoré predtým zrušil, o tri mesiace. To je "pokrok", keďže u Magvašiho to bolo možné až o šesť. Nuž, otázka: Prečo môžem, ako slobodný majiteľ VLASTNEJ firmy, vytvoriť pracovné miesto až vtedy, keď mi to umožní súdruh štát, a nie vtedy, keď ho POTREBUJEM?? Na toto niet odpovede. Respektíve je jediná - poukaz na psychiatriu pre všetkých sociálnych alchymistov.
Summit EÚ práve riešil v Barcelone rébus, ako dobehnúť Spojené štáty. Nuž, ani keby bežali Bruselu oproti... Začiatok je ale taký jednoduchý, že rozumieť by mu mali aj Verheugen s Magvašim; nepchať nos do pracovného trhu a zveriť ho na zmluvnú slobodu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. To je však už o filozofii, z hľadiska ktorej je úplne ľahostajné, či bude hodín 18 alebo osem a mesiacov šesť alebo tri. Optikou filozofie zostal ZP aj po novele rovnaký, ako pred ňou - protizamestnávateľský, protizamestnanecký, protiobčiansky, protitrhový, proti zdravému rozumu. A aj protiústavný, čo chce dokázať Kaník podaním na ÚS. Má pravdu narazí ale na problém: Keby mu Mazákov dvor vyhovel, Slovensko by spochybnilo Európsku sociálnu chartu. Pekný blázinec...
Chudobní sme a chudobní zostaneme, lebo sme hlúpi. Nevieme sa postaviť záujmovým skupinám, ktoré nám organizujú životy. Tak je to; medzi príčinami vysokej nezamestnanosti na Slovensku nič nestojí na vyššej priečke, ako pracovné právo. A tam aj zostane... Lepšie byť bez práce a sprostí, ako bohatí a slobodní.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
