pobočky Pen-klubu, Gusto Murín prezentoval svoju najnovšiu knihu "Tak ako bohovia". Prozaicky sa v nej zamýšľa nad budúcnosťou vedeckých objavov. S ľahkosťou a nadhľadom nám servíruje situácie, ktoré by mohli nastať keby sa nám genetické a iné objavy vymkli z rúk. Nejde o mystifikáciu, ani utópiu, všetko je podložené skúsenosťami vedeckého pracovníka, ale aj výborného poviedkára a zábavného rozprávača, ktorý dokázal udržať pozornosť študentov elektrotechnickej priemyslovky takmer celé dve hodiny.

A otázky chlapcov občas triafali do živého. "Prečo nenosíte obrúčku, keď ste ženatý. Máte rád ženy?" opýtal sa jeden z mimoriadne všímavých mládencov. "My so ženou Janinou obrúčky vôbec nemáme," vynašiel sa a pridal historku o tom ako si za socializmu keď sa chceli zosobášiť museli najprv zohnať potvrdenie, na základe ktorého im mohli v zlatníctve predať svadobné prstene. Mali tam vraj iba obrúčky, akurát na holubiu nôžku. Jeho nastávajúca sa prejavila ako vynaliezavá osôbka a kúpila prstienky v hračkárstve. Odpovedal aj na zopár obligátnych otázok typu: Ako prichádzajú nápady, či dokáže písať rýchlo, alebo pomaly. "Raz som čosi písal a dole zazvonil kamarát: ´Poď na pivo!' zavolal ma. ´Počkaj ma v krčme, prídem len čo dopíšem vetu,' povedal som mu. Keď som konečne dopísal celú kapitolu, spomenul som si na kamaráta. Bolo však už niekoľko hodín po polnoci," opísal šťavnato tvorivé procesy Gusto Murín.

Po vyčerpávajúcom rozprávaní mu ostalo ešte trocha energie na náš rozhovor.

Nebojíte sa, že bude vaša kniha "Tak ako bohovia", pôsobiť na čitateľov depresívne?

- Netvrdím, že je optimistická, ale snažím sa pozerať na veci z nadhľadu. Chcel som len hravo ukázať čitateľom, aby vedeli čo to tá biológia s nimi môže napáchať. Od narodenia až po smrť. Kniha je vlastne správa ľuďom o tom, čo ich ešte čaká. Hoci je to možno trochu pesimistické. Som presvedčený, že dáva mnoho fantastických námetov na uvažovanie o biológii… Mám totiž taký tajný sen, že snáď toto dielo privedie viacerých mladých ľudí k biológii.

Sú objavy, ktoré vo vás vzbudzujú hrôzu?

- Biologické?

Trebárs.

- Klonovanie ľudí podľa mňa nie je až taká hrôza. Som totiž presvedčený, že to nejde všetko tak jednoducho ako sa zdá. Vidíte aj ovečka Dolly má teraz problémy. Bola v poradí 376 klonom. Ťažko dosiahnuť, aby matka porodila 370-krát. Nebude možné ho skutočne masovo využiť. Nepokoj vo mne trošku vzbudzuje, že takýmto spôsobom bude možné "pripravovať" deti pre homosexuálne a lesbické páry. Voči tomu mám výhrady, aby sa rodina nahradzovala takýmito variantmi. Avšak voči inak orientovaným jedincom nemám žiadne výhrady. Považujem ich za rovnoprávnych, ale nazdávam sa, že by sa predsa len deti mali rodiť do rodín prirodzených.

Čo váš vedecký výskum?

- To čo ma zajíma je rejuvenalizácia, čiže omladzovanie buniek. Robím základný výskum s rastlinami a pracujem aj na genetických a ekotoxických testoch v rámci životného prostredia.

Aké sú vaše vedecké ambície?

- Nuž Nobelova cena je zaujímavá v tom, že človek musí urobiť objav veľmi skoro a potom sa musí dožiť vysokého veku. Pevne verím, že sa mi to podarí. Keby ste chceli lepšie pochopiť princíp mojej práce, opísal som ho stručne a múdro v nedávno vydanej knihe rozhovorov s 22 vedcami ktorá sa volá Kedy ak nie teraz.

Ste slovenským predstaviteľom svetovej stavovskej spisovateľskej organizácie Pen klubu. Ako hodnotíte, že napríklad tuná vo verejnej knižnici hitparáda najčítanejších domácich autorov sa začína na 26. priečke, za Daniele Steelovými a podobnými zahraničnými spisovateľmi?

- Nemyslím si, že je to dobre. Ale každá štatistika je presný súčet nepresných čísel, takže by som musel najprv presne vedieť ako to je.

Čo si myslíte o ženách v slovenskej literatúre?

- My si v Pen klube autorky vážime. Práve nedávno sme medzi nás prijali Etelu Farkašovú. Pochopiteľne, základným problémom je, že sa žena rozhoduje medzi viacerými možnosťami ako muž. Ak by som len trochu tomu mohol pomôcť, bol by som rád, aby spisovateliek bolo viacej.

Aký je stav duše slovenského spisovateľa?

- Ja osobne nezastávam taký ten obecný názor, že literatúra je na Slovensku podceňovaná a že sú spisovatelia v defenzíve. Bol som raz na krste v klube spisovateľov. Odohrával sa ráno a keď som sa popoludní vracal, oni tam ešte stále sedeli. Asi by im pomohlo častejšie vyjsť za čitateľmi. Problém je v tom, že sedia v klube spisovateľov, alebo niekde doma a nejdú nikam.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.