v nasledujúcom ročníku teraz už za účasti futbalovej elity v počte 14 klubov, z toho len troch celkov zo Slovenska. Slovenskú zástavu držali mužstvá ŠK Bratislava, ŠK Žilina a ŠK Jednota. Košický celok v tomto slovenskom triumviráte mal aj titul majstra Slovenska vo futbale.
Po radosti stúpla aj náročnosť na dôkladnú letnú prípravu, aby mužstvo v ročníku 1946/47 dokázalo, že sa medzi futbalovou elitou v ČSR udrží. Že to bolo myslené vážne, a to aj mojím pričinením, prestúpil z PTS Prešov v tom čase najlepší futbalista, univerzálny hráč, reprezentant Slovenska z roku 1941 Jozef Kuchár. Okrem Kuchára prišiel ešte rodák zo Šale Ladislav Putera, ktorý hral za ŠK Bratislava. Uplatniť sa vtedy v tomto mužstve bolo veľmi ťažké, ani v Košiciach sa do vrcholovej zostavy nedostal, ale pri neúčasti niektorých hráčov aj on obliekal ligový dres Košíc. V kádri sa stratili vynikajúci hráči, ktorí cez "B" mužstvo opustili naše rady. Brankár Beller, hráči Nepko, Greškovič, Fazekaš a ďalší odišli do mužstva A ŠK Železničiari Sparta Košice. To vtedy ešte nikto nevedel, že éra repatriantov z Maďarska skončí, a tak z prínosu pre košický futbal v prvých začiatkoch bude to hrobom košického futbalu a nám zostanú iba spomienky na mužstvo ŠK Jednota Košice. Ani ja som vtedy ešte netušil, že v mužstve budem už len v ročníku 1946/1947, v roku 1947 som uzavrel svoju kapitolu v košickom klube počas letnej prestávky. V roku 1946 však pražská Sparta prvá hádzala laso na dvojicu útočníkov Klimek Danko. Za každú cenu ich chceli získať a práve Klimek po otcovej strane (otec pochádzal zo Vsetína) Moravák s tým koketoval a dostal sa aj do reprezentácie ČSR. Ja som o odchode ani nepomýšľal, hoci ŠK Slavia Praha či Bohemians dávali mi neustále ponuky. Pre mňa bol osudovým deň, keď pred zápasom v Bratislave pri spoločnej večeri som sa zastal spoluhráča Ferka Greškoviča proti poznámkam člena výboru boháča Ing. Imricha Šoltésa.
V piatok po tréningu prišiel za mnou tréner Fivébr a hovorí mi: "Milane, do Bratislavy necestuješ, ani jako náhradník. Přesadili si, že na prvém křídle bude Kliment (šofér pána Šoltésa repatriant z Bekešskej Čaby). Ty v nedeli nastup za "B" mužstvo proti Rožňave. Prosím tě, udelej to pro mne." Tak sa aj stalo. ŠK Jednota Košice prehrala v Bratislave v rokoch 1945 1949 len raz, a to 2:3.Proti Rožňave som nastúpil, strelil som štyri góly za naše zlaté "B" mužstvo zložené z hráčov pripravujúcich sa na odchod z mužstva. Tréner Fivébr zo zápasu v Bratislave vyvodil dôsledky. Vedeniu klubu oznámil, že za takých okolností, keď výbor zostavuje mužstvo na zápasy, nech si ho aj trénuje. Zbalil si kufre a z Košíc odišiel. Mužstvo ako vždy, keď bolo zle, prevzal Láďa Špak a i keď som bol rozhodnutý nehrať ligu, vyhovel som jeho prosbám a na najbližší zápas som nastúpil. No v hlave mi stále znelo: Musíš odísť, tu ti už ruže nepokvitnú. Jesennú časť sme dokončili s trénerom Špakom. Cez zimnú prestávku Maďar Emil Riff sa stal trénerom a môžem povedať, že ako bývalý futbalista bol trénerom, ktorý sa svojmu remeslu rozumel. Miloš Klimek, aj keď so Spartou koketoval, nikdy nemal úmysel z Košíc odísť. Aj na jeho prehováranie aby som v Košiciach zostal, som mu otvorene povedal: "Miloš, cítim, že v roku 1947 ako mnohí vynikajúci futbalisti z mužstva odídem."
V rokoch 1945 1949 som mal v mužstve výberu Slovenska doslova vyárendované miesto na ľavom krídle, pritom do národného mužstva ČSR som mal cestu zarúbanú. Ako sa zvykne hovoriť: Praha od Košíc je ďaleko a Pánboh zasa vysoko. Na jar 1946, keď sme bez reprezentanta a kapitána Klimeka porazili v Plzni Viktóriu 6:1, v v českých novinách medzi iným stálo: "Při pohledu na útok musilo překvapit, že národní mužstvo hledá marně levé křídlo a o stoprocentním Dankovi se nic neví." Alebo: "Príprava na medzištátne stretnutie s Francúzskom. Hráči Košíc sa na tréningu nezúčastnili (zišlo sa ich 22). Zápas bude 7. apríla 1946 v Prahe. Na vyhľadávací tréning na ihrisku Sparty v Prahe sa nedostavili viacerí nominovaní hráči, medzi nimi ani hráči ŠK Jednoty Košice Klimek a Danko, ktorí sú nemocní a Bielek zo Žiliny." Toto sme sa obaja dozvedeli z novín, pretože vedenie ŠK Jednota Košice pozvánku zatajilo a oznámilo našu chorobu aj s lekárskym potvrdením. My sme o chorobe ani nesnívali. Na zápase som bol súkromne a zažil som na vlastné oči krutú porážku ČSR. Pritom mi išli oči z hlavy vypadnúť, keď som na pravej strane obrany ČSR videl svojho košického spoluhráča, repatrianta Maďara J. Proškovského, ktorý na spomínaný tréning ani nebol pozvaný.Na tomto zápase som sa stretol so zástupcami ŠK Slavia Praha s tým, že prestupové lístky podajú po dohode so mnou. S tým som súhlasil až na jar 1947 (aby lístky ešte nepodali a jednali s Jednotou Košice). K tomu ma viedlo to, že pred započatím jarnej časti ligy v roku 1947 sa v českých novinách objavila správa o príprave Jednoty a v nej veta: "Repatrianti Maďari Turek a Danko se vrátili z Budapešti a budú nadále oblíkat košický dres". Tak som sa do povedomia športovej verejnosti dostal "ako krvavý Slovák, reprezentant Slovenska" a stal sa Maďarom. Niekto mi poriadne zavaril a položil ďalšiu prekážku do národného mužstva ČSR. Do tohto cirkusu vstúpila ŠK Slavia Praha, začala sa ďalšia akcia. K tejto časti dokladám aj kópiu listu tajomníka Slavie Praha, že nejde o nijaký výmysel.
(pokračovanie)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
