hral futbal. Bosonohí šarvanci naháňali "handrák", ktorý si sami urobili, s teniskou alebo gumákom od Baťu. V tejto štvrti sa v roku 1919 narodil chlapec s veľkým talentom - Jozef Kuchár. Žiacke roky začal v klube Törekués Prešov a postupne ešte v dorasteneckom veku hral už za mužstvo dospelých. V tom čase sa však klub premenoval na ŠK Snaha Prešov. Až v roku 1938 zanikol a jeho najlepší hráč Jozef Kuchár prestúpil do ŠK Slávia Prešov, kde od roku 1939 nastupoval na mieste ľavej spojky. Takto už v roku 1939 bol pilierom útočného radu ŠK Slávia v najvyššej slovenskej súťaži a v roku 1942 sa stal aj kapitánom prvého slovenského klubu v Prešove. Rok 1941 ho zastihol v situácii, keď narukoval do Bratislavy do založeného vojenského klubu OAP (Odbor armádnych pretekárov) hrajúceho druhu najvyššiu súťaž - divíziu - ktorú suverénne vyhral. Vedeniu ŠK Slávia sa podaril ťah, že hoci bol vojak, hrával za svoj materský klub aj v ligovej súťaži. Podľa potreby nastupoval aj za vojenskú jedenástku. Práve rok 1941 sa preňho stal pamätným, obliekol si dres národného mužstva v zápasoch proti Chorvátsku, Rumunsku a Nemecku. Stal sa tak prvým prešovským futbalistom, ktorý trikrát reprezentoval a strelil gól v Rumunsku, kde Slovensko vyhralo 3:2.

Prešovčania boli pyšní na svojho reprezentanta internacionála, na ktorého však ako v Bratislave tak neskôr aj v Prahe po oslobodení zabudli. Dovolím si tvrdiť, že na poste ľavej spojky tak za Slovensko, ako aj za ČSR nastupovali hráči, ktorí za jeho výkonmi zaostávali. Prešov však bol ďaleko a oči zostavovateľov nároďaka tam nedovideli. "Ďoďo" Kuchár bol nielen vynikajúcim futbalistom, ale nachádzal sa aj v špičke najlepších slovenských stolných tenistov. Nesmiem však zabudnúť na trojguľový biliard. To, čo on dokázal na biliardovom stole bolo niečo, čo pozorovateľom zastavovalo dych.

Mojím šťastím bolo, že som sa do mužstva dospelých dostal na ľavé krídlo a práve jeho pomoc mi pomohla dostať sa na najvyššie priečky vo futbale, tak na ľavom či pravom krídle v mužstvách, v ktorých som hral, ako aj v reprezentácii Slovenska a ČSR. Rozišli sme sa v roku 1944, aby sme sa stretli v Košiciach v drese ŠK Jednota Košice, do ktorého prestúpil v roku 1946 a hral do roku 1949, aby sa potom vrátil späť do Prešova a pomohol pri postupe Prešova v roku 1951 do najvyššej súťaže - celoštátnej ligy. Bol to skvelý futbalista, vynikajúci technik s perfektnou streľbou. Jeho skvelé kopané trestné kopy sú ešte aj dnes pamätníkmi spomínané. Svojími "kruťatími" strelami nedal aj z 20 metrov šancu brankárom. "Ďoďo" mal vzorové spracovanie lopty. S citom ovládal prihrávky, ktoré "mali oči". Hral v útoku i v zálohe, proste bol to hráč, ktorý z futbalu doslova všetko vedel. Po skončení aktívnej činnosti bol citlivým trénerom mládeže a dospelých. Mal priateľskú povahu, vedel sa zabaviť, pošpásovať a povyvádzať aj huncútstva. Jeho meno je zapísané v histórii prešovského futbalu zlatými písmenami. Na tak veľkého futbalistu sa proste nezabúda. Jeho večný odchod z tohto sveta 9. júla 1989 bol smútkom nielen pre fanúšikovskú pospolitosť, ale aj celého Prešova.