protagonista v severskej kombinácii má síce po sezóne, ale neznamená to, že zatiahol roletu za tým, čo prežil v uplynulých mesiacoch. Bolo toho neúrekom a neraz so žalostným podtónom, čo sa zapichlo ako ostrý tŕň do duše mladého športovca. Do čudesných pocitov sa zlievali dva prúdy plynúce zo zdravotného stavu a výsledkov. Druhé ovplyvňovalo prvé.
"Teraz sa snažím zregenerovať a liečiť si kolená," povedal nám Michal a dodal, že hodlá zabudnúť na to nepríjemné, čo ho postretlo a zároveň zobrať si ponaučenie pre budúcnosť. Tento člen ŠKP Štrbské Pleso sa vlani podrobil operácii chrupavky na pravom kolene a myslel si, že starosti zažehnal. Žiaľ, bolo to len želanie, lebo strasti sa objavili znovu. "Zistil som, že aj ľavé koleno ma morí. Navyše ma začalo pobolievať aj operované koleno. Lekári tiež presne nevedia povedať, z čoho to vychádza, ako to liečiť. Preto momentálne uprednostňujem rehabilitáciu a odpočinok. Možno je to tým, že mám preťažené svalstvo a šľachy sú poskracované." Pôvodne si doktori mysleli, že operovaná plika je na vine Michalových bolestí, ale ukazuje sa, že to asi nie je celkom tak. Kombinátori vystavujú svoj organizmus dvojnásobnej a rozdielnej záťaži. Jednak v skokoch a potom aj v behu na lyžiach. "Možno je to všetko spôsobené fyzickou námahou vo vytrvalostnej činnosti teda behu. Nemyslím si, že na vine mojich zdravotných problémov by mali byť skoky." Od minulého leta nášho reprezentanta kolená akosi neposlúchajú. Pritom má iba 19 rokov. Patrí sa preto zamyslieť, ako ďalej , aby nebodaj neprišiel aj krutý ortieľ koniec kariéry! "Na túto tému som sa ešte s odborníkmi nerozprával, ale v hlave mi poletovali úvahy aj o tejto krajnej alternatíve. Veď by som nebol ani prvý, ani posledný, kto by musel šport nechať. Nechcem si túto nepríjemnú možnosť pripustiť, nerád by som sa ocitol v polohe športovca-invalida alebo už bývalého pretekára. Chcem urobiť maximum pre to, aby som pokračoval v kariére."
Tatranec patrí medzi predstaviteľov mladej generácie v tomto odvetví a nepozná nikoho, kto by v jeho veku musel nedobrovoľne prestať. Priznáva ale i to, že po tom, ako sa ukázali trápenia s telom, podlomilo to jeho sebadôveru i psychiku. V jesennej časti dosť málo trénoval, musel prerušiť prípravu, chýbal potrebný objem. Po letnom Svetovom pohári v lete vypadol z kolotoča asi na mesiac, prednosť dostala liečba pokojom a kúrami pri mori. Po operácii dva týždne netrénoval a aj následná príprava bola opatrná. Na bežkách išiel naplno, ale silové cviky nerobil. "To sa odrazilo v sezóne, nevydržal som v nasadení od začiatku až do konca. Vo výbušnosti, rýchlosti, v silových parametroch som tiež dosť zaostával. Nemohol som posilňovať." Nebol teda risk podujať sa absolvovať olympiádu..? "Odmietnuť štart by nebolo rozumné. Lebo aj vzhľadom na resty v tréningu som dosiahol solídnu úroveň."
Mišo popri športu nezanedbáva ani súkromné záležitosti, teraz doháňa resty druháka aj v štúdiu na univerzite v Prešove. "Vypĺňam si tak voľný čas. Ešte ani presne neviem, kedy odštartujem prípravu na novú sezónu."
Ako vlastne zosumarizoval to, čo zvládol v minulej sezóne? Na svoje výkony sa pozrel bez nejakých príkras, objektívne, racionálne. "Úspechov bolo dosť málo. Vyskytli sa chvíľkové záblesky, ktoré som nedotiahol. Napríklad mi vyšli skoky, ale beh už nie. Trebárs v prvých pretekoch na olympiáde. Rovnako na niektorých podujatiach Svetového pohára som celkom dobre zaskákal, no nevedel som to skĺbiť s behom. Zažil som i opačné podujatia, kde som bežky lepšie ovládol než skočky a nevyhol som sa kríze. Výrazný výsledok, ktorý by som si dlho zapamätal, žiaľ, neprišiel. Je mi ľúto hlavne majstrovstiev sveta juniorov. Po prvom skoku som mal dosť blízko k medaile, naskytla sa reálna nádej na placku, ale druhý skok túto vidinu zbabral. Akurát v Zakopanom mi to vcelku išlo a možno ešte niektoré podujatia Svetového pohára béčka boli vcelku vydarené. Hlavne v prvej časti som mal ale dosť skokanské problémy. Keď som skončil po skokanskej časti okolo dvadsiateho miesta, vzhľadom na moju výkonnosť v úzkej stope som si nemohol trúfať na lepšie umiestnenie. Predtým som bol zvyknutý na výraznejšie rezultáty."
Pravda, treba brať do úvahy aj vek slovenského lídra v tomto odvetví. Väčšinou pretekári, čo udávajú tón vo svete, majú okolo 25 rokov, výnimkou sú iba niektorí jednotlivci, trebárs Lajunen. "Patrím medzi najmladších a to pociťujem ako hendikep hlavne v behu na lyžiach. Hoci priznávam, že v bežeckých ukazovateľoch sa mi podarilo zlepšiť sa, akurát v poslednom roku to nebolo také výrazné. V skoku som sa určite neposunul dopredu. Hoci na olympiáde to tak nevyznelo. Do úvahy ale beriem všetky podujatia, na ktorých som sa predstavil, kde som mal menšie straty na špičku ako po iné roky."
V Salt Lake City Pšenko "odišiel" hlavne v druhých pretekoch. Už v tréningu tušil, že to nebude ono. Nezladil formu na mostíku, potopil sa i psychicky. "Všetko to na mňa doľahlo, hlavne trápenie s kolenami. V polovici sezóny bolesti ustúpili, ale ako na potvoru akurát po príchode do dejiska olympijských hier sa znovu objavili. To ma ubíjalo. Urobil som navyše starú chybu. Viem, že ak sa mi nedarí, nemožno vložiť do skoku maximálne úsilie. Namiesto sily je potrebná predovšetkým technika. Nemožno sa odraziť naplno, ale chcel som napriek tomu zariskovať a nevyšlo to. Bolo to zaváhanie, aké sa pritrafilo častejšie, nielen na olympiáde." V jeho prvom olympijskom štarte to bolo lepšie, hlavne skokanská fáza. Vcelku bol v pohode v prvých dňoch pobytu, no v behu sa trápil. K analýze zlyhania sa ale ešte vedno s trénerom Vladimírom Frákom nedostali. Možno to bola slabšia adaptácia na podmienky, celková nedostatočná aklimatizácia či vyčerpanosť. "Nedostatkom v Amerike, ktorý robil starosti mnohým účastníkom, bola doprava. Z olympijskej dediny ďaleko sa dochádzalo. S tým sa ale nedalo nič robiť." Pre športovca je dobré, ak sa má o koho oprieť, vyrozprávať sa. Michal ale ťahá osamotený slovenskú severskú kombináciu. "Skoro celú sezónu som chodieval na podujatia Ako jediný. Na rozdiel od zástupcov iných krajín." V protiklade s vyznavačmi slovenských bežiek, ktorí dostali do Ameriky niektoré kritické meily, jemu sa ostrejšie výčitky vyhli. Akurát mu ktosi radil, že prečo sa nevrhne iba na skoky ako špecialista. "Týmito témami som sa ale nenechal znervózniť." A ako reagoval na rozkolísanú formu Pšenkov tréner? "V niektorých situáciách ma podržal, v ďalších ani veľmi nie. Mali sme aj rozpory. Bol z toho nervózny, hlavne moje zdravotné problémy mu nepridali na nálade," dodal rodák z Popradu, ktorý býva v Tatranskej Lomnici. Tému týkajúcu sa ďalšej olympiády v Turíne elegantne obišiel s tým, že tak ďaleko sa nepozerá. "Radšej si všímam na bližšie ciele."
Pochopiteľne, rozčarovanie po ZOH M. Pšenkovi ubralo zo zásob entuziazmu na ďalšie súťaženie. Dosť bol znivočený, ale keď si dojmy nechal uležať v hlave, rozhodol sa pre pokračovanie v činnosti. Veril tomu, že treba na zlé momenty zabudnúť, vymazať ich môžu lepšie výsledky. "Bol som nakoniec rád, že som mohol pretekať v tretej perióde Svetového pohára, hoci znovu v Amerike. Aj keď výsledky nevošli do histórie, predsa len potreboval som súťažiť. Inak sa totiž nedá, ak pretekár nechce prešľapovať na mieste."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
