hudby, začiatok trojmesačnej divadelnej sezóny, aj činnosti turistického oddielu. Prvý jarný deň v roku 1923 bol veterný daždivý, chladný. Podľa spravodaja, vydávaného skautmi dokonca zúril severák. Ten neodradil skautov privítať jar celodennou vychádzkou na Sivec, ale členovia turistického oddielu sa kvôli vetru nedostali na Slanský hrad. Nepriazeň počasia ignorovala vojenská posádková hudba a koncertovala od jedenástej do dvanástej hodiny pred Východoslovenským národným divadlom. Koncerty patrili k tradícii vítania jari, rovnako ako duchovné koncerty odbočky Zväzu československého dôstojníctva v Košiciach v posádkovom kostole na Hlavnej ulici, spojené s vojenskými bohoslužbami. Tie trvali až do roku 1939 a starší Košičania, ktorí boli vtedy deťmi si spomínajú na ceremoniál, ktorý bol ich súčasťou, ako na výnimočný zážitok. Dôstojníci a vojaci pochodovali mestom za sprievodu hudby až pred kostol. Ľudia sa prizerali z chodníkov Hlavnej ulice, až kým celý vojenský sprievod nevošiel do kostola.
Prvé jarné bohoslužby vojakov pripadli na 25. marca s koncertom symfonického orchestra 14. pešieho pluku pod vedením kapelníka kapitána Langera. Repertoár duchovného koncertu tvorili skladby Vagnera, Dvořáka, Bacha. Áriu Ľudmily z oratória sv. Ľudmily hrali na krídlovke. Takéto koncerty boli košickou špecialitou a mali vysokú úroveň. Deň pred vojenskými bohoslužbami sa vrátili zástupcovia armády, medzi nami aj z Košíc, z Prahy. Sám prezident Masaryk ich pozval z celej republiky na "čaj" pri príležitosti svojich narodenín. Na prezidentskom čaji podal hlásenie pilot major Skála o tom, že na lietadle novej konštrukcie firmy Aero dosiahol výšku 7 255 metrov v rekordnom čase 25 minút a 25 sekúnd. Dovtedy bol maximálny vzostup do výšky 7 050 metrov a to iba jedenkrát za 29 minút.
V prvý jarný deň sa v Košiciach objavili plagáty a v novinách oznamy o trojmesačnom hosťovaní Slovenského národného divadla z Bratislavy v Košiciach. Sezóna, na ktorú sa Košičania veľmi tešili, sa mala začať 1. apríla. Operný aj činoherný súbor sa mal predstaviť publiku novonaštudovaným repertoárom v novej výprave. Preto od 20. marca v budove Východoslovenského národného divadla začal úradovať tajomník SND a vybavovať aj objednávky mimo Košíc. Predplatné bolo na tridsať hier a vstupenky si mohli kúpiť záujemcovia aj v Stanglerovom kníhkupectve.
Košická divadelná budova nemala v tom čase svoju stabilnú scénu so stabilným súborom z radov domácich hercov. Ministerstvo kultúry a osvety takýmto hosťovaním viac-menej vyriešilo uspokojenie hladu po kultúre. Jestvovali aj vidiecki divadelní podnikatelia, ktorí organizovali predstavenia aj z radov ochotníckych divadiel. Práve v marci roku 1923 Organizácia vidieckeho herectva upozorňovala na skutočnosť, že vidiecki divadelní podnikatelia úmyselne vyvolali krízu tým, že znížili hercom "gáže" na 500 - 600 korún mesačne, aby sa mohli dožadovať štátnych subvencií. Dovtedajší mesačný plat herca bol 600 - 700 korún. Táto herecká organizácia upozorňovala ochotnícke spolky, osvetové zväzy aj iné kultúrne združenia, aby od divadelných podnikateľov cestujúcich po vidieku žiadali písomné vyhlásenie organizácie československého herectva v Prahe, že podnik zamestnáva členov Organizácie čsl. hercov a vyhovuje všetkým podmienkam.
Vráťme sa ešte k budove košického divadla. Jej priestory využívali aj na prednášky, dobročinné akcie a ochotnícke predstavenia a rokovania rôznych spolkov a organizácií. Zo záznamu marcového zasadnutia mestskej rady v Košiciach sme sa dozvedeli o návrhu, ktorý predložil Dr. Stuchlík, aby z každého podujatia v divadelnej budove, okrem predstavení SND, odviedli finančný príspevok na podporu košickej ľudovej kuchyne v Sokolskom sade. V nej, sa stravovali chudobní košickí občania. Návrh potom schválilo mestské zastupiteľstvo.
Prvý jarný deň si určite navždy zapamätali traja vojaci z delostreleckého pluku v Košiciach. Jeden z nich našiel na pôjde v kasárňach ručný granát. Odniesol ho na dvor a tam ho začal rozoberať. Jeho dvaja kamaráti sa prizerali a presviedčali ho, že je určite prázdny. Vzápätí vybuchol a všetkých troch poranil. Tragicky sa skončila zábava v dedinskej krčme v Topoľovciach 18. marca, na ktorej prišiel pri tanci o život mládenec Štefan Pavliško. Pavol Folenta, do nemoty opitý, sa zamiešal medzi tancujúce páry a z ničoho nič oloviankou tresol po hlave Pavliška. Ani ho živého nestačil preniesť domov, cestou skonal. Folenta dostal za vraždu neuveriteľných dvadsať mesiacov!
Olovianky nosili na Zemplíne parobci za sárou čižmy. V Slanskej Hute sa zase bili kyjakmi. Ako po kontrole v Potravnom spolku, počas ktorej zistili deficit 24 tisíc korún. Vedúci Jozef Hofman dostal osem dní na to, aby sa peniaze dostali do pokladnice Potravného spolku. Na druhý deň sa na schôdzi podielnikov družstva Jozef Kolesár opýtal Hofmana, čo s toľkými peniazmi urobil a namiesto odpovede dostal po hlave kyjakom od Hofmanovho brata Ignáca tak, že sa musel liečiť v košickej nemocnici a Hofmanovci zodpovedať pred sedriou za spreneveru a ublíženie na tele. Aj taký bol začiatok jari v roku 1923.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.