žiadny podiel bocian biely, ktorého často podozrievame práve z opaku, že prináša deti. Bieda je taká nezničiteľná, že ešte nadobro neopustila žiadnu, ani našu krajinu. Poznali ju naši predkovia a predsa sa im rodilo podstatne viac detí. Všetko sa totiž nedá zmerať peniazmi, tobôž nie láska vo svojich tisícorakých podobách. To aj napriek tomu, že naše najproblematickejšie etnikum hovorí im love.
Žeby práve láska bola taká zvrátená, že inteligentné vrstvy národa opustila a stiahla sa do najprimitívnejšieho prízemia? Otáznikov je veľa, ale oveľa menej odpovedí. Vždy budeme rôzni naturelom, spôsobmi, náboženským vyznaním. To všetko je veľmi ťažké zosúladiť a dnes už to ani nie je potrebné.
Doba a čas nám vytvorili mnoho ciest, pre ktoré sa môže každý slobodne rozhodnúť. A mládež to využíva dokonale. Nie láska k vlasti, nie láska k partnerke, ale láska k peniazom vedie ich rozhodovania. Zbalí kufre a ide za hranice. Zvyšovať populáciu inej zasľúbenej zemi.
Doma ostáva len to, čo nemôže odísť. Raz tejto krajine budú chýbať stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaní mladí ľudia. S nimi totiž odchádza aj detský plač. Po ich odchode dostáva na čas sólo umieračik. Tieto odchody bránia detskému plaču v krstiteľniciach. A spoločným menovateľov exodu sú peniaze alebo ak chcete - love.
Autor: Ľudo Visokay, Trebišov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
