Vznikol tak, že na pohrebe otca v roku 1996 stretol pani Vajnorskú, ktorá strávila tri roky v tábore Osvienčim. Rozprávala mu o ľuďoch, ktorí zažili podobný osud a nemajú príbuzných, sú osamelí a potrebujú pomoc. O čosi neskôr urobil prvé portréty. Pribudli k nim aj snímky pani z Košíc. Ako mladé dievča stála len zopár metrov od doktora Mengeleho. Jeho prenikavý pohľad sa jej vryl do pamäti. Nadosmrti. Rozprávať sa jej však nechce. Spomienky sú pribolestivé. Ba vlastne vyrozprávala ich: štábu režiséra Stevena Spielberga, vyhľadávajúceho podobné svedectvá z celého sveta. Ich databázu začal budovať zo ziskov z filmu 'Schindlerov zoznam'. Rovnakým svedectvom, lež s umeleckou výpoveďou, bude cyklus fotografa Juraja Dojča.
"Je to veľký nápor na psychiku, ale robím to kvôli otcovi. Dlhujem mu veľa. Žilo sa mu tu veľmi ťažko, bol veľkým propagátorom židovských tradícií. Ja som v 68. roku, keď prišli ruské tanky, z Československa odišiel. On ostal. Nie som veriaci, ale židovstvo ma priťahuje svojou celkovou filozofiou. Už aj tým, že ide o vieru, ktorá sa nikomu nevnucuje. Je pre mňa napríklad nepochopiteľné, keď vidím indiánsku osadu a v nej kresťanský kostol. Ide o čosi neprirodzené, cudzie, niečo, čo týmto prírodným ľuďom vyznávajúcim iné hodnoty vnútili," rozhovoril sa Juraj Dojč pri fotografovaní pani Anny. Hľadaniu atmosféry každej snímky predchádzala exkurzia po zákutiach jej bytu. Fotograf s modelom napokon skončili na balkóne. "To je presne, čo potrebujem," poznamenal spokojne. Okrem toho má doma v Kanade rozpracovaných viacero iných projektov. Napríklad seriál Sexi Nature, alebo portréty kanadských vojakov z druhej svetovej vojny. Medzi tým fotí akty, alebo zákazky pre reklamné firmy. Tento 56-ročný americký fotograf, rodák z Humenného, totiž rád spája veci protirečivé. Nehanbí sa za to, že v tvorbe balansuje od umenia ku konzumu. Vyšliapané chodníčky nie sú jeho štýlom.
Keď prichádzaš na Slovensko, vnímaš ho už pohľadom cudzinca?
Aj-aj. Niekedy som cudzinec, keď vstúpim na nové územie. A niekedy som domáci, keď je situácia príliš známa.
Má byť projekt o preživších holocaust, ktorého časť robíš na Slovensku, mementom xenofóbii a netolerancii?
Je to pamiatka na odchádzajúcu skupinu občanov, ktorá zažila jednu z najkrutejších chvíľ v histórii.
Veríš, že by sa čosi také mohlo opakovať?
Žiaľ, áno. Hoci v inej podobe.
Ako k práci na cykle 'My, čo sme prežili', pristupujú "modely"?
Hrdinsky.
Vraj sa nechali fotografovať iba preto, že fotografie budú publikované v Kanade. Chcú ostať v anonymite.
Azda. Ale vari aj preto, lebo vedia, že je to pamiatka na tých druhých, čo tu už nie sú.
Cítiš občas na Slovensku v ľuďoch zakorenené predsudky - neznášanlivosť?
U podaktorých vrstiev populácie áno. Ale je tu tiež nová a asi väčšia skupina, ktorá vie, že to, čo sa stalo, bola tragédia.
Pri takejto práci sa dozvieš o mnohých osudoch...
Niektoré sú hotové romány.
Svojho otca si zachytil pohľadom cez chanukový svietnik.
Bolo to dva týždne pred jeho odchodom z tohto sveta. Cítil, že už urobil všetko a bol v ňom určitý pokoj. Bol to velmi tichý moment.
Stáva sa ti, že máš pred predlohou trému?
Nie. Skôr úctu.
Ako sa ti darí udržať tvorivú slobodu pri reklamnej fotografii?
Tým, že stále pracujem na osobných projektoch. A tých mám neúrekom.
Dá sa vôbec hovoriť o umeleckej práci pri bilboarde?
Hej. Keď k nemu pristupuješ ako k tvorbe a nie ako k do podrobností rozvrhnutému masterplánu.
Páči sa mi snímka pekného ženského zadku vedľa gumového dinosaura. Je veselá, a pritom vôbec nie vulgárna. Musí však byť veľkým strihom fotiť, povedzme, akty a potom zas sociálny portrét?
Je to zdravá zmena. Zmena je potrebná, aby bol človek stále svieži.
Mal si vzory medzi fotografmi?
Množstvo. Napríklad Guy Bourdin, Irwin Penn, Art Kane, Helmut Newton, Jozef Sudek, Jan Saudek, Weston…
Oči fotografa sú objektívom. Ako vlastne vidíš svet?
Nie vždy sa mi podarí zachytiť, čo potrebujem.
Hovorí sa, že dobrý fotograf urobí za život len 10 výborných snímok. Nuž, mám sa teda čo činiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
