neuvedomujú, že hokejista Ladislav Karabin (na fotografiách) je východniar ako repa. Narodil sa totiž v Spišskej Novej Vsi pred 32 rokmi. Možno preto, že nezostal prikovaný iba k domovine, stal sa z neho tak trochu neznámy borec. A nielen pre priaznivcov športu, ale dokonca ho vymazali z pamäti aj tí, ktorí v minulých rokoch zostavovali reprezentačný tím na rôzne akcie. Ak sa hovorí o Božích mlynoch, že melú pomaly, ale isto, tak v jeho prípade to platí dvojnásobne. Vlastne na "staré kolená" sa znovu narodil a slovenský hokej ho druhý raz objavil. Nie je to nič výnimočné, skôr si už pomaly začíname zvykať na túto anomáliu.

Aby sme boli presnejší, priezvisko Karabin hovorí dosť našincovi. Ale to skôr iba preto, že Ladislav Karabin starší dlhé roky funkcionárčil na Spiši. Potom však z kolotoča v manažmente HK VTJ vypadol. Možno si mnohí mysleli, že aj preto, aby mohol častejšie cestovať za synátorom do Ameriky, ale Laco mladší to vehementne poprel. "Otec to robil sedem rokov a bol z toho vyčerpaný. Ak nie sú peniaze, je to otročina. Preto vzdávam hold všetkým činovníkom u nás za to, čo dokážu vykonať pre hokej. Je jednoduché robiť v klube, kde je peňazí ako maku, to vie vari každý, kto rozumie hokeju." Laco súhlasil s názorom, že otec v posledných dvoch rokoch je za morom častejšie než doma. Náš staronový reprezentant totiž má trvalé bydlisko v USA. A to tiež podmienilo, že v análoch štartov národného tímu má iba zopár zápisov. Naposledy pred previerkami so Švédskom minulý týždeň totiž si obliekol štátny dres pred deviatimi rokmi (v marci 1993) vo vôbec prvom vystúpení Slovenska v Bratislave proti Talianom. Bol to vtedy i jeho debut. Vtedy mu dal šancu tréner Július Šupler a vychádzal z toho, že v tomto útočníkovi niečo je, veď ešte za čias federálnej éry raz sa predstavil na turnaji Izvestijí v Moskve. Zabudnutého syna slovenského hokeja "oživil" znovu až Ján Filc. Možno comeback po deviatich rokoch nemá tak ľahko obdobu vo svete...

"Priznávam, bol som šokovaný, keď sa mi ozval pán Filc. Nikdy mi to nezišlo na um, nerátalo som s pozvánkou a už dávno som si nerobil žiadne plány v súvislosti s tým, že sa dostanem do nároďáku. Zrazu však zazvonil telefón, reku, či by som to neskúsil v príprave so Švédmi a tak ďalej. Odpovedal som: čože by nie! Viem však, že ma nikto ani nevidel hrať počas toho obdobia, čo pôsobím v nemeckom klube Rewier Löwen Oberhausen." Pátrať po tom, prečo na Laca už voľba po spomínanom vystúpení s Talianskom nepadla, je zložité. Samotný hráč tomu nepripisuje nijaký význam, nerobí z toho vedu a nežiali za premrhanými možnosťami. Jeho ambíciou bolo a je dobre hrať a to ostatné považuje aj za hru osudu či náhod. V roku 1993 v lete odišiel do Ameriky, potom sa vrátil domov po troch sezónach. Možno sa i objavili nejaké náznaky, že by azda čosi mohlo byť z hľadiska ambícií účinkovať v slovenskom tíme. "To bolo vtedy, keď bol Dušan Pašek pri kormidle nášho hokeja. Neskôr som sa ale zranil. Vlastne dva ročníky v bratislavskom Slovane - to boli samé zdravotné problémy. Samozrejme, takého borca nikto nepotrebuje. Po odchode na Spiš som zasa nastupoval v celku, ktorý sa zachraňoval medzi elitou. Nasledujúce tri roky som sa ocitol na nemeckom ľade a tam sa dvere za mnou zavreli. Keď som bol mladší, sem-tam mi vŕtalo v hlave, prečo ostatných skúšajú a mňa nezavolajú. Pritom som vnímal, že iní sú v hľadáčiku. Potom to ale prešlo a v poslednom období som na to naozaj už ani v náznakoch nepomýšľal. Vedel som, že toto som nemohol ovplyvniť."

Chlapec Lacko pričuchol k tomuto odvetviu doma na Spiši. Ako pätnásťročný sa presunul na dva roky do Zvolena, vyskúšal si I. SNHL. V sedemnástich dral miesto v šatni Slovana, o rok neskôr nastúpil už za áčko. Vydržal tam pár sezón a ako 23-ročný si povedal, že to skúsi na inom kontinente (tri sezóny). Mal kontrakt s Pittsburghom, ale zrážal sa na farme v Clevelande, neskôr nasmeroval svoje kroky do Worchesteru do polovice sezóny, druhú časť strávil v Los Angeles - vo farmárskom klube Idaho. Zistil, že to nie je ono a rozhodol sa opätovne pre našu extraligu (Slovan, Sp. N. Ves). V posledných troch ročníkoch odvádza kvalitné služby v Oberhausene v DEL. V NHL odohral deväť meraní síl bez zápisu do kanadského bodovania. "Keď sa adept uchádza o miesto na súpiske NHL, musí mať kopec šťastia. Záleží aj na tom, do akého mužstva sa dostanete, s akými spoluhráčmi nastupujete. Ja som zaklopal na dvere Pittsburghu, ktorý vtedy vyhral dva razy po sebe Stanleyho pohár. Začínal tréningový tábor a kouč povedal, že sú otvorené dve miesta. Pritom jedno pre obrancu. Oni chceli i útočníka tiež, ale bitkára. To ma veľmi "potešilo". Prvú sezónu som chodil hore-dolu, myslel som si, že si zmenia názor o mne, ale nevyšlo to."

Keďže nie malý úsek svojho života prežil medzi "amíkmi", ovplyvnilo to aj jeho súkromný život. Našiel si tam manželku Catherine, s ňou nažíva sedem rokov, spolu vychovávajú dve ratolesti - dcérky Lacey Elizabeth (5 a pol roka) a Saxon Mary (tá má iba dva mesiace). "Celé leto trávim na Floride, tam žije manželkina rodina, ja tu mám tiež dom, a to zrejme tiež podmienilo, že som bol mimo diania." Karabin už spĺňa dávnejšie podmienky, aby dostal americké občianstvo. Tým, že má za manželku Američanku, po dva a pol roku mohol o to požiadať. Len to musí papierovo vyriešiť. Priznal, že z roka na rok má na to menej času. Na sezónu sa totiž znovu vracia na starý kontinent. "Hovoril som si, že teraz už prišla tá pravá chvíľa, aby som to formálne dotiahol. Lenže kvôli povinnostiam vo výbere sa mi skrátil pobyt za morom. Potom sa chystám na dovolenku, ponavštevujem rodinu a zrazu znovu zistím, že to nevyšlo. Odkladám to neustále, celý proces prideľovania občianstva USA je náročný a byrokraticky komplikovaný." Na vysvetlenie: treba dať žiadosť a zaplatiť 300 dolárov. Potom uchádzač čaká na potvrdenie fomalít. Úrady sa neponáhľajú, odpoveď môže prísť aj po troch mesiacoch. "V liste sa uvádza, že dajme tomu 15. septembra mám prísť na skúšku. Lenže vtedy som už v Nemecku, peniaze prepadnú, termín nestihnem. To nikoho nezaujíma, doláre ale do vzduchu vyhadzovať nemienim. Až tak veľmi ten americký papier nepotrebujem. Už vlastním kartu - ako trvalý občan Spojených štátov amerických. To znamená, že mám tie isté výhody ako domorodci. Akurát nemôžem voliť a narukovať do armády. A tieto veci ma nezaujímajú. Mám teda rovnaké práva a povinnosti ako tí, čo vlastnia občianstvo a to je podstatné." Inak, samotnú skúšku pred úradníkmi prirovnal náš legionár k skladaniu testov na získanie vodičského oprávnenia. Je to knižočka pozostávajúca z niekoľkých desiatok otázok, na ktoré treba odpovedať v angličtine. Prirodzene, ak by Laco neodkladal túto procedúru a vlastnil by občianstvo USA, už by bol pre trénera Filca neprijateľný, lebo reprezentovať Slovensko by nemohol. "Dvojité občianstvo nemôžem mať, Amerika s tým nesúhlasí, nepovoľuje to. Ak to chce človek mať, obe krajiny musia s tým súhlasiť, preto táto možnosť pre mňa padá."

Na rozdiel od svojho klubového spoluhráča z Oberhausenu Jerguša Baču, ktorý mal zmluvu iba na jednu sezónu, Laco podpisoval dvojročný kontrakt, polovica z neho už vypršala. Zostáva teda naďalej v Nemecku. Prečo vlastne nezakotvil aj ako hráč v zámorí, keď mnohí mladí prahnú len po tom, aby tam odcestovali a vychutnali si slávu na tunajšom ľade? "Hlavne v poslednom roku môjho pôsobenia v amerických súťažiach sa mi mnohé veci nepáčili. Do NHL som sa nedostal, hoci som to tri roky skúšal. Len som paberkoval, ale trvalý flek v tejto prestížnej súťaži som si nevybojoval. Účinkovanie na farme v IHL sa sľubne vyvíjalo, ale neskôr sa rozpadla a o druhé súťaže som nemal záujem. Nebol to strach z tvrdej hry či agresívneho poňatia hokeja. To by mi neprekážalo. Skôr som si nevedel zvyknúť a prehltnúť to, ako tam narábajú s ľuďmi. Hráči sú ako tovar, s ktorým sa posúva z jedného miesta na druhé. Trebárs niekto mi zavolal večer a strohým hlasom oznámil, že do dvoch dní mám hrať niekde inde. Treba sa zbaliť a cestovať tisíce kilometrov do iného pôsobiska. To je obrovský stres, zažil som to a vtedy sme nemali ani deti. Ešte pre mladých chlapcov to môže byť aktuálne, ale predsa ja mám rodinu, deti, to sú závažné veci." A čo tak zostať v Európe, na Slovensku i s najbližšími? "Keď som hral v Bratislave, manželka bola so mnou, ale trpela. Bol to pre ňu šok, krok dozadu. Nezvykla si na bežné starosti, ktoré predtým v Amerike nemala. Život u nás je totiž oveľa zložitejší, tvrdší než tam. Mne by to neprekážalo, ale tým, čo si zvykli na vyšší štandard, je tu ťažko." Karabin je teda odsúdený na to, že zostane v cudzine nadosmrti, tak to aspoň vyzerá. Ale ak ho pochytí nostalgia za domovinou, sadne do lietadla a za desať hodín je u nás. Okrem toho Karabinovci sú svetobežníci, veď aj jeho sestra žije v Orlande.

Na rozdiel od iných aktérov Karabin privítal možnosť uchytiť sa v Nemecku, lebo si myslí, že tunajšia úroveň zápasov je naozaj kvalitná. Považuje DEL za jednu z najhodnotnejších líg v Európe spolu so škandinávskymi či švajčiarskymi zápoleniami. "Je to spôsobené aj počtom legionárov. Veď v každom tíme je zo pätnásť cudzincov a okrem to nie je núdza o finančné prostriedky. Vyhovuje mi toto prostredie. Navyše je dobré i to, že ak prídem, dostanem byt s autom, po sezóne odovzdám kľúče od bytu i vozidla a o nič sa nemusím starať. Odletím preč. V Amerike musím zbaliť veci do krabíc, dať to do skladu a neviem, čo bude v ďalšom ročníku. To mi prekážalo."

Nejeden hokejista, ak nenašiel to, čo hľadal na jednom mieste, vybral sa na iné. Lacovi nevoňali mnohé americké obyčaje a keď Dušan Pašek začal vytvárať koncepciu "veľkého Slovana", spomenul si i na Karabina, Cígera, Kolníka. Poznali sa veľmi dobre. "Vyzeralo to bezproblémové, s Cecom ma viazali dobré vzťahy. Preto som neodolal jeho ponuke. Stiahla ma vízia, že pôjdeme na titul a niečo budeme znamenať aj v európskej klubovej hierarchii. Potom sa to zmrvilo zo zdravotných dôvodov, veď som odohral iba dvadsať duelov. Potreboval som sa rozohrať." Na scénu prišiel otec, oslovil Laca, aby sa dostal do pohody v HK VTJ. Spišiakom jeho prítomnosť tiež pomohla, najvyššia súťaž sa redukovala na osem tímov. "Som hrdý na to, že sme extraligu zachránili. Veľa som bol na ľade, získal som stratené sebavedomie." Či sa ešte niekedy ukáže v slovenských zápoleniach, to nevie v tejto chvíli povedať, ale pozorne sleduje dianie u nás a nezabudol aj poblahoželať rodákom k návratu medzi elitu. "Len aby sa Spišiaci udržali v extralige čo najdlhšie."

Karabin obnovenú premiéru za Slovensko bral reálne, s Pucherom a Uramom predtým nikdy nehral, ale ako poznamenal, dobrí hráči nepotrebujú na zohranie sa príliš veľa času. Pravdaže, ak už prijal pozvanie do národného mužstva, rád by pretavil príležitosť na štart na majstrovstvách sveta. "To je prirodzené, ale zostavu určí tréner a nie ja. Mne ide iba o to, aby som podal čo najlepší výkon." V Oberhausene má Laco svojský štýl, bude vyhovovať predstavám kormidelníka? "Všetko beriem s rezervou, predsa už nemám dvadsať rokov. Ak nedostanem miestenku, svet sa pre mňa zrúti."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.