No ani v Košiciach to nebolo všetko v poriadku. Naivita vedenia, že repatriáciou maďarských futbalistov vyrieši stabilitu kádra, bola postavená na hlinených nohách a bolo šťastím pre klub, že prišli Kuchár, Putera, Tarhaj, Matys a domáci Hájik. Veľkodušne sa vedenie zbavilo vynikajúcich Košičanov. Rok 1947 bol rokom, kedy sa repatrianti vracali domov do Maďarska a veľká bublina spľasla.

To, čo sa v histórii futbalu v tomto roku po skončení súťaže stalo, nemá obdobu. Zo štátnej ligy vypadla SK Viktoria Žižkov a SK Libeň a po dokázanom úplatkárstve boli z tejto súťaže vylúčené mužstvá s veľkou futbalovou tradíciou, a to SK Kladno, SK Baťa Zlín a SK Židenice Brno. Päť klubov opustilo najvyššiu súťaž. Do štátnej ligy postúpili ZŠS Trnava a SK České Budějovice. A aby výsmech z riadenia futbalu bol v ČSR dokonalý, v novom ročníku hralo štátnu ligu iba jedenásť mužstiev. Tak za celý rok v ročníku 1947-48 odohrali tieto celky iba 20 zápasov, nie div, ako futbal v tomto ročníku v prospech reprezentácie vyzeral.Z Košíc po skončení ročníka v polovici 1947/48 okrem repatriantov odišiel aj tréner Emil Riff. Po skončení jesennej časti sa v Košiciach zišlo vedenie futbalu s hráčmi na spoločnej večeri. Toto posedenie dalo bodku za mojím účinkovaním v drese ŠK Jednoty Košice. Pri tejto príležitosti som rovno do očí povedal pravdu o repatriantoch, ktorí v Košiciach boli ako "profesionáli", zatiaľ čo my, domorodci, sme boli normálne zamestnaní a naši zamestnávatelia nás štyrikrát týždenne o 14. hodine uvoľňovali zo zamestnania na tréningy, prípadne na prípravne zápasy počas týždňa. Búrka nevôle sa zosypala na moju hlavu, no postavil som sa proti tomu. Poďakoval som sa vedeniu za to, že ma v mužstve držali, aj keď som pri prestupe z Košíc do Prešova nedostal dodnes ani jednu sľúbenú korunu. Poprosil som však vedenie klubu, aby mi nerobilo prekážky pri prestupe, pretože ja za takých okolností dres ŠK Jednota v roku 1948 neoblečiem. Prisahám, nevedel som, kde pôjdem, schôdzu som opustil a odišiel som domov. Pri zvítaní s rodičmi a manželkou som sa rozplakal. Toto som si ja, ktorý som bol futbalovým fanatikom,v Košiciach na poli futbalu vyslúžil. Ešte v tej noci som napísal list Reimanovi a o týždeň som bol v Bratislave na pozvanie ŠK. Všetko dobre dopadlo a dodnes sa pamätám na slová predsedu futbalového oddielu ŠK Bratislava JUDr. Karola Šťastného, keď poveroval sekretára pána Morávka: "Pôjdeš do Košíc a v mojom mene môžeš licitovať zaň do výšky 1 milióna korún." Stalo sa. Morávek prišiel a košickí "mudrci" nezapýtali ani toľko, čo do Košíc doniesli pred rokom. Dohodnutú sumu 6. februára 1948 zaplatili ŠK Jednota a za 570 000 korún som sa týmto dňom stal hráčom ŠK Bratislava. "Symbolicky" som ním dodnes.

Do celého života aj športového vstúpil vo februári 1948 "Víťazný február". Futbaloví mecenáši z radov obchodníkov, živnostníkov a podnikateľov sa z Košíc vytratili. Pomohlo ešte mesto, pretože išlo o mestský klub, no trvalo to len do nového roku. Našťastie v Košiciach bol futbalový klub ŠK Železničiari Spartak, ku ktorému sa ŠK Jednota pripojila a vznikol nový názov Dynamo ČSD Košice. Týmto odpovedám všetkým nástupcom: nebol klub VSS Košice, ako sa mylne uvádza, pretože v tej dobe ešte nebol na svete. Toto bol koniec veľkého košického mužstva. Názov ŠK Jednota putoval do archívu, no nie natrvalo. Z Košíc sa do jedného vytratili repatrianti, prišiel Jozef Steiner a Fero Semeši z Prešova, aby sa potom tí "jednotári" spojili s vyhodenými "jednotármi" v novom železničiarskom klube a mohli hrať ligovú súťaž teraz už pod novým názvom Celoštátna súťaž I. Bolo šťastím, že v kádri železničiarov boli hráči, ktorí sa zaslúžili o postup do najvyššej futbalovej súťaže v ČSR a hrali v ŠK Jednota aj na začiatku ligového zápolenia, a tak sa vytvoril celok už bez "maďarských zlatokopov". Boli to hráči Beller, Pástor, Nepko, Greškovič, Fazekaš, Kertész, Šemčišák a ďalší odchovanci, ktorí potom dôstojne reprezentovali Košice. Prišli však aj roky, ktoré odsunuli košický futbal na nižší stupienok.

(pokračovanie)