o rajskom živote v ZSSR optovali do Sovietskeho zväzu, na Ukrajinu a po dlhom čase sa vrátili na Slovensko. Ale spomienky na to, čo sme tam prežili za "železnou oponou" a po návrate domov, na Slovensko, ostanú navždy v mojej pamäti...
Keď dlhý transport pri obchádzke vysokých a špicatých karpatských vrchov opisoval elipsovú dúhu, vtedy bolo dobre vidno, že spredu náš ťahajú dve lokomotívy a zozadu napomáha jedna. zapamätal som si ako malý chlapec veľa karpatských tunelov, cez ktoré sme museli prejsť. Pocity u všetkých, čo boli v dobytčích vagónoch, boli zmiešané, ani nie div, veď išli sme "do Ruska". Po dlhších zastávkach naši otcovia chodili na druhý koniec transportu, aby nakŕmili dobytok, ktorý sme viezli so sebou, a mamičky na železných pieckach nám varili teplú stravu a rozdávali sucháre, ktoré napiekli pred dlhou cestou.
Čím ďalej sme sa dostávali do hĺbky Ukrajiny, tým viac sme boli z toho, čo sme videli, znepokojení, ba priam zúfalí a zhrození. Pred nami bola reálna skutočnosť: vypálené a zničené ukrajinské dediny, rozbité mosty a cesty, fabriky. Písal sa rok 1947. Stovky hladných a otrhaných žobrákov a zlodejov sa potulovali po staniciach a na zastávkach obliehali náš transport, prosili o jedlo a hľadali, čo by sa dalo ukradnúť.
- Bože, kam sme sa to len dostali, - bedákali nahlas naši rodičia. Ale už bolo neskoro, návratu späť nebolo. "Železná opona" sa uzatvorila na veľký zámok. Eufória vyprchala, nadšenie kleslo, ružové okuliare spadli. Zmizla aj improvizovaná červená zástava z vagóna pred nami, už sa nespievali veselé piesne...
Vo Ľvove nás držali vo vagónoch asi dva týždne. U nás sa skončili zásoby chleba, suchárov a potravín. Až konečne sa transport pohol, lebo od rôznych zlodejov a žobrákov, čo sa potulovali po meste a stanici, nebolo pokoja. Dorazili sme na miesto určenia - na Volyň - do železničnej stanice Senkevičovka. Vyložili sme svoje veci z vagónov a spolu s dobytkom sme čakali celý týždeň pod holým nebom, pod dažďom a snehom - bol marec - na svoj ďalší osud.
Až konečne nás rozviezli na vozoch tam, odkiaľ sa odsťahovali volynskí Česi. A tak novým domovom československých optantov, ľudí z rodných Karpát, sa stala Volynská a Rovenská oblasť na Ukrajine.
Hlad, chlad, krajina zničená a zdevastovaná vojnou, násilná kolektivizácia a banderovščina - všetko toto priviedlo našich rodičov aj nás malé deti do hrôzy a zúfalstva. Hneď od prvých dní na novom mieste naši ľudia žili nádejou stoj čo stoj vrátiť sa domov, na Slovensko. Najmä mladí a slobodní muži sa nemohli s tým zmieriť a prispôsobiť novým podmienkam a mnohí sa odhodlali k nelegálnemu prechodu hraníc.
Väčšine odvážlivcov sa to nepodarilo, pri prechode štátnej hranice sa dostali do rúk sovietskych pohraničiarov a skončili v smutne známych gulagoch. Málo bolo tých, na ktorých sa usmialo šťastie a osud im doprial dostať sa späť do rodných miest. Ale ich šťastie netrvalo dlho, lebo mnoho z nich pochytali príslušníci čsl. štátnej bezpečnosti a deportovali do ZSSR. Len niekoľkým sa naozaj podarilo uniknúť zo "sovietskeho raja". Boli to napríklad bratia Rusinovci, mladí chlapci zo Svidníka (teraz žijú v USA), Jozef Miškiv z Vyšného Orlíka a iní.
Tieto a iné príklady svedčia o tom, aká obrovská bola túžba našich ľudí vrátiť sa do rodných miest, na Slovensko. V tom povojnovom čase, keď gulagom fakticky bol celý Sovietsky zväz, bolo to nereálne a nemožné.
Draho, veľmi draho zaplatili naši rodičia, ale aj my, ich deti, za rozhodnutie ísť za vidinou lepšieho života, za svoju nerozvážnosť a stratu triezveho rozumu a úsudku. Bola to naša tragédia, nešťastie, všetkých tých, čo v roku 1947 "išli do Ruska". Len čo sme prekročili československo-sovietsku hranicu a ocitli sme sa v "komunistickom raji", vo "Východnej Amerike" - hneď sme zbadali, kam sme to prišli. Stovky našich presídlencov sa nikdy nerozlúčili s myšlienkou na návrat do Československa.
Slovenskí reoptanti sa vrátili domov "z miesta určenia", kam nás zaviedla lživá sovietska propaganda o rajskom živote tam, "kde zajtra znamená včera" a "kde rieky sú plné mlieka a ploty klobás". Ostalo v nás, reoptantoch, len trpké sklamanie a utrpenie zo zničeného ťažko skúšaného života. Za slobodu sa vždy platí.
Autor: Mikuláš ŠKURLA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
