ktorí sa pod vedením Henricha Moreplavca dostali k západnému pobrežiu Afriky a na Azory. Za svojim pyrenejským susedom nezaostávali ani Španieli, tí sa pokúšali nájsť tzv. západnú cestu do Indie, lebo východná bola už od roku 1453 obsadená Turkami. Medzi priekopníkov týchto výprav patril napr. Portugalčan Bartolomeo Diaz, ktorý sa v roku 1488 doplavil až na najjužnejšie miesto Afriky, Mys dobrej nádeje. O štyri roky neskôr sa cestu do Indie pokúsil nájsť Talian v španielskych službách, Krištof Kolumbus, a nechtiac pritom "objavil" nový kontinent Ameriku. Až v roku 1499 sa konečne podarilo dôjsť do indického prístavu Kalikat Portugalčanovi Vasco de Gamovi.
Do dejín moreplavby sa zapísal i Portugalčan v španielskych službách, Fernao de Magalhaes, zvaný aj Fernando Megellan. V roku 1519 ho poveril španielsky kráľ Karol I. ťažkou úlohou, dostať sa do Indie západnou cestou - oboplávaním novoobjaveného amerického kontinentu - pretože trasu okolo Afriky okupovali Portugalci. Na dlhú plavbu dostal Magalhaes päť lodí, San Antonio, Victoria, Santiago, Concepción a Trinidad, a posádku tvorilo 250 mužov. Jadro flotily tvorili Španieli a Portugalci, no našlo sa medzi nimi aj niekoľko Grékov, Malajcov i Afričanov. Magalhaes dal lode vrchovato naložiť potravinami, ktoré sa na dlhých cestách rýchlo nekazili a dali sa uskladňovať v sudoch - strukovinami, syrmi, sušeným mäsom, rybami, medom a množstvom suchárov.
V lete 1519 opustila Magalhaesova flotila brehy Španielska a vydala sa na dlhú plavbu do Indie. V decembri dosiahli bádatelia pobrežie Brazílie a vodca výpravy hľadal vhodné miesto na zakotvenie, pretože niektoré z jeho lodí potrebovali menšie opravy. V marci 1520 konečne Španieli pristáli v San Juliáne na území dnešnej Argentíny. Väčšina Magalhaesových dôstojníkov bola už s dlhým a zdanlivo nekonečným putovaním nespokojná a odmietla pokračovať v plavbe. Veliteľ, aby si ich naklonil na svoju stranu, vyslal loď Santiago skúmať pobrežie ďalej na juh, no tá sedemdesiat míľ od San Juliana stroskotala. Posádka lode San Antonio sa radšej rozhodla dezertovať a vrátila sa naspäť do Španielska.
Magalhaesovi tak ostali už len tri plavidlá. S nimi koncom októbra našiel vstup do úžiny, cez ktorú po dlhej ceste konečne vplával do Južného mora, ako sa vtedy vravelo týmto nekonečným modrým šíravám. Prvý cieľ cesty oboplávať Južnú Ameriku výprava úspešne zvládla, no ďalší ich ešte len čakal, nájsť v týchto neprebádaných končinách trasu do Indie.
Počas strastiplnej plavby Južným morom zomrelo mnoho členov posádky od únavy, hladu, smädu či na následky skorbutu. Jeden z tých čo prežili, o tom napísal: "Takmer štyri mesiace sme boli bez čerstvej potravy. Jedli sme sucháre, no to už ani neboli sucháre, ale prášok hemžiaci sa červami, ktoré si na ňom pochutnávali. Pili sme žltú vodu, hnijúcu už mnoho dní". Muži boli takí zoslabnutí, že by určite neprežili žiadnu búrku, a tak vďačný Magalhaes pomenoval tento nový, pokojný oceán Tichý.
Začiatkom marca 1521 uzrela posádka konečne zem bolo to súostrovie Mariány. Utrápení a vyhladnutí muži si tu však veľa odpočinku neužili. Trúfalí domorodci im totiž ukradli čln, a tak sa Magalhaes, spolu so štyridsiatimi najzdravšími chlapmi vybral na trestnú výpravu. Čln získali námorníci naspäť a spolu s ním doniesli svojim chorým druhom vítanú pochúťku kokosové orechy, sladké zemiaky ale najmä čerstvú pitnú vodu.
Ich ďalšou zastávkou boli Filipíny, ktoré dosiahli 16. marca. Tu s domorodcami problémy nemali, práve naopak, vzájomné spoznávanie a obchodovanie nemalo konca kraja. Magalhaes však urobil chybu, zapojil sa do roztržiek medzi znepriatelenými vládcami jednotlivých ostrovov a stálo ho to život. Na ostrove Mactan jeho malý oddiel päťdesiatich mužov zahnali domorodci na útek, pri ktorom bol Fernao de Magalhaes zabitý.
Bez vodcu, ktorého ostatní filipínski panovníci rešpektovali, sa zrazu Španieli ocitli v nemilosti a v krvavých zrážkach za to mnohí zaplatili životom. Posádka sa značne zdecimovala, ostalo len 130 mužov a to bolo na bezpečnú obsluhu troch plavidiel málo. Loď Concepción preto výprava opustila a na Trinidade a Victorii vyplávala smerom k Ostrovom korenia. Tu sa miestny sultán dohodol so Španielmi na podmienkach obchodu a dal im to, čo bolo na európskych trhoch najviac žiadané vzácne korenie klinčeky. Keďže na Trinidade objavili muži veľkú trhlinu, padlo rozhodnutie, že Victoria vypláva k Mysu dobrej nádeje sama. Viedol ju Juan Sebastian del Cano a na palube mala 47 chlapov, medzi nimi i 13 Molučanov, ktorí sa rozhodli ísť do Španielska.
Devätnásteho mája 1522 oboplávali dobrodruhovia najjužnejší bod Afriky a dostali sa do vôd Atlantického oceánu. Potraviny nabraté na tichomorských ostrovoch posádka pomerne rýchlo skonzumovala a tak sa v severnom Atlantiku opäť prihlásil o slovo starý známy skorbut, ktorému podľahlo 21 mužov. Ôsmeho septembra 1522 sa posádka Victorie, ktorú tvorilo už len 18 chlapov, konečne dostala do španielskeho prístavu Sevilla.
Tak sa skončila neuveriteľná a najväčšia námorná plavba obdobia zámorských objavov, ktorú španielsky historik Gonzalo de Oviedo takto ospieval: "Cesta lode Victoria je najúžasnejším a najväčším objavom, aký svet zažil od čias, keď Boh stvoril prvého človeka a dal svetu poriadok".
Autor: maťo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
