takú odrodu, ktorá je schopná produkovať betakarotén. O niečo podobné sa doteraz nikto nepokúšal a keď aj áno, tak bez úspechu. Predpokladali, že ak do genetického kódu ryže dostanú dva gény z narcisu a ďalší gén z baktérie, tak dosiahnu požadovaný výsledok.
Ingo Portykus žil s rodičmi v malebnom mestečku Hirshberg. Rodina neskôr ušla pred Červenou armádou do Bavorska. Ingo sa dobre učil a zaujali ho najmä prírodné vedy. Na štúdium si musel zarobiť. Zapísal sa na univerzitu v Kolýne nad Rýnom, po absolutóriu nastúpil na katedru botaniky. V roku 1987 sa stal profesorom a zaujímal sa najmä o zlepšenie potravinovej situácie v rozvojových krajinách. Vedel, že ryža je základnou potravinou tri a pol miliardy obyvateľov Ázie. Beyer pracoval asi sto kilometrov od univerzity, v ktorej pôsobil Portykus. Prvýkrát sa stretli na konferencii nadácie v New Yorku. Vďaka spoločným záujmom sa rozhodli pre spoluprácu, čo bolo správnym rozhodnutím.
Prečo sa rozhodli práve pre ryžu? Inšpirovali ich deti v rozvojových krajinách, ktoré často umierajú na nedostatok vitamínu "A" v organizme. Jedia výlučne ryžu z ktorej nezískavajú potrebnú dennú dávku vitamínu "A". Lúpaná biela ryža neobsahuje betakarotén, ktorú organizmus potrebuje aby si mohol vytvoriť vitamín "A". Deti majú oslabený imunitný systém a tak sú náchylnejšie na zápal pľúc, hnačky a ovčie kiahne. Práve kvôli tomu problému ročne zomrie viac ako dvestotisíc detí. Geneticky modifikovať ryžu nie je jednoduché, nové gény sa musia dostať na správne miesto. Pracovníci nadácie poskytli na tento projekt vyše 400-tisíc dolárov. Podmienkou bolo, že geneticky upravenú ryžu poskytnú bezplatne - podľa potreby.
Robili množstvo pokusov, no zo začiatku takmer bez výsledku. Nadácia považovala celý projekt za nerealizovateľný, preto im financie na ďalší výskum obmedzila. Ďalším problémom bola verejná mienka, ktorá kládla odpor proti geneticky modifikovaným potravinám. V roku 1994 dostal Portykus infarkt a nemohol ďalej pracovať na projekte. Nasledovali ďalšie neúspechy, no dvaja nadšení bádatelia sa nechceli vzdať svojho cieľa za žiadnu cenu. V roku 1998 Portykus s Beyerom sa pokúšali nájsť iné riešenie problému. Rozhodli sa, že všetky tri gény sa pokúsia vniesť do ryže v jednom jedinom kroku. Dva gény použili z narcisu a jeden z baktériového rodu "Erwinia". Začali pracovať s pôdnymi baktériami "Agrobacterium", od nového prístupu si sľubovali lepšie výsledky. Modifikované ryžové sadeničky vysadil Potrrykus vo výskumnom skleníku severne od Zűrychu. Netrpezlivo čakal, čo z nich vyrastie.
Modifikovanú ryžu predstavili 31. 3. 1999 na sympóziu vedcom a odborníkom. Vedci spolu so študentmi vysvetľovali prítomným odborníkom postupy, akými sa dopracovali k výsledku. Okolo geneticky modifikovaných rastlín sa vyskytli mnohé právnické otázky, ktoré čakajú na riešenie. Výskum sa tým nekončí, pracuje sa na vývoji nových odrôd, ktoré by mali mať podobné vlastnosti aj v horších klimatických podmienkach. Odborníci by chceli vyšľachtiť geneticky modifikovanú ryžu s betakaroténom, ktorá by sa dala pestovať aj vo veľkých nadmorských výškach.
Situácia okolo pestovania geneticky modifikovaných potravín zďaleka nie je taká jednoduchá, ako sa zdá. Treba dôkladne posúdiť ekologické a sociálne dôsledky, ktoré sú spojené s pestovaním novej plodiny. Vedci sa musia presvedčiť, či geneticky modifikovaná plodina neobsahuje toxíny, prípadne alergény. Stále sa objavujú hlasy, ktoré bojujú za zákaz distribúcie geneticky modifikovaných organizmov. Či majú pravdu, či nie, ukáže čas. Možno geneticky upravované potraviny sú technológiou 21. storočia. Je však možné, že za pár rokov vedci zistia, že geneticky upravované potraviny nie sú najzdravšie. Nechajme sa prekvapiť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
