správať k zverenému dobytku s patričným citom, čo sa málokomu podarí.
Keď odišiel do dôchodku, ponechal si na pamiatku časť svojho pastierskeho inventára. ktorý ho sprevádzal takmer po celý jeho život. Dnes už nie je medzi nami. Pred tromi rokmi sa nedožil ani prvých jarných dní. Spomienky na tohoto človeka však navždy ostanú.
Tradíciou na Zemplíne bolo "vyháňať" na pašu dobytok na Juraja (24. apríla). Jeho predohra bola, pravda, skôr.
Na Nový rok zasadli gazdovia za stoly najväčšej krčmy v Trebišove, aby si vyvolili pastiera na celú sezónu. Kandidáta mali vyhliadnutého skôr, len ho bolo treba "odklepnúť". Možno aj preto oslava Nového roka a voľba hlavného pastiera sa konali slávnostnejšie, spoločne. Odvtedy už hlavný pastier, ktorým najčastejšie býval Pavol Krásnicky, si vybral pomocníkov, zadovážil štvornohých strážcov a pripravil inventár.
Boli to biče, puháky, pastierske palice, zvonce, ktoré nasadil svojim štvornohým vyvoleným. Nikdy nezabudol na tašku, v ktorej nosieval poživeň. Prvé vyháňanie dobytka bolo slávnostné. Skoro ráno signalizoval gazdinám trúbkou, aby skončili dojenia a vyhnali kravy z dvora.
Kto si myslí, že pastierstvo bolo len prechádzkou po pastviskách, veľmi sa mýli. Pastier musel vedieť aj predpovedať počasie, prispôsobiť oblečenie a pripraviť si jednoduché jedlo v prírode. A najmä poznať dobytok, podobne ako zverolekár.
Len vtedy si získal úctu gazdov a "angažmán" na budúci rok. Život pastiera však bol úzko spätý so životom obce. "Nevymenil by som ho za nič na svete," spomínal často Pavol Krásnicky.
Jozef Bumbera, Trebišov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
