okolo hlavnej postavy príbehu o návšteve. Ale hlavne vyjadrenie pochopenia a súcitu s problémami daného regiónu a následný prísľub ovenčený snahou a ochotou pomôcť. Nečudo, že tento priebeh je skrz naskrz podobný pri takmer všetkých politických návštevách. Veď zotrvanie na parlamentnej pôde je v tomto prípade závislé od dobrej vôle voliča, a dá rozum, že každý politický činiteľ si je toho vedomý. Preto tá rétorika kráčajúca ruka v ruke s úsmevným vystupovaním a prísľubmi.
Návšteva z minulého týždňa v Gelnici, a to veľvyslanca Českej republiky na Slovensku Rudolfa Slánskeho mala v niečom podobný scenár. Podstatný rozdiel však spočíval v tom, že funkcia veľvyslanca nie je v žiadnom prípade závislá od priazne pospolitého ľudu, teda návšteva si v Gelnici vôbec nemusela klásť servítku pred ústa, čo aj dostatočne využila. Slová vyrieknuté na Mestskom úrade v Gelnici mali totiž hlavnú myšlienku asi v tom znení: Iba kvalitná a bezchybná práca opodstatňuje niekoho pýtať si pomoc, alebo človeče najprv si pomôž sám a až potom otŕčaj dlaň smerom do sveta s prosbou o pomoc.
Keď sa totiž načrtla téma možnej spolupráce v oblasti cestovného ruchu, veľvyslanec začal bez akéhokoľvek zaobaľovania rozprávať o tom, ako sa Česi museli naučiť to, že nemecký turista vyžaduje čistú toaletu a patrične ustlatú posteľ. A v tomto prípade nejde ani o drahé penzióny. Kdesi vo vzduchu ostalo visieť konštatovanie, že aj Slovák by sa mal konečne naučiť, čo je to úcta k zákazníkovi a predovšetkým tá chúlostivá čistá toaleta, ktorou sme, my, Slováci nepopulárne známi medzi európskymi dovolenkármi. Myslím teda, stavom, ktorý si vyžaduje prívlastok zahanbujúci.
Verím tomu, že nejeden Slovák, hrdiaci sa vlasteneckým cítením by sa pri slovách, ktoré vychádzali z úst veľvyslanca ČR urazil. Otázkou však ostáva, do akej miery mal však tento náš sused pravdu?
V akom rozsahu je pravdou to, že my Slováci sme naučení na kolektívny spôsob života a práce a častokrát nevieme zmobilizovať vlastné sily a schopnosti. Neochota, vládnuca na úradoch, pochmúrne a nervózne výrazy tváre ľudí, ktorí berú platy za to, že sú tu pre ostatných. Volení predstavitelia mesta, ktorí sú povinní v rámci pracovnej doby poskytovať informácie, ktoré by mali mať v malíčku. A nie je to tak. Spoznávate túto situáciu ? Ja áno. Stretávam sa s ňou či už ako súkromná osoba alebo novinárka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
