pätnásť minút na slávu. A vari aj viac. Zásluhu na triumfe hokejistov v belasom majú tiež východniari, odchovanci Popradu, čo pribudli predtým do kádra. medzi nimi aj Slavomír Pavličko (na fotografii vľavo si podáva ruku počas exhibície Východ-Západ s trénerom Jaroslavom Walterom). Tento pracovitý, technicky i takticky perfektne vybavený útočník odišiel do Slovana spod Tatier vlani. Vtedy sa v rozhovore pre náš denník vyjadril, že chce si zahrať konečne ešte v lepšom mužstve, v takom, ktoré sa ponáhľa za primátom v hokejovej extralige. Nuž, jeho predpoveď sa naplnila bezo zvyšku a do roka.

Na konte má štrnásť sezón medzi seniormi, ale nič podobné vo svojej kariére nezažil. "Možno to teraz boli podobné pocity ako v období, keď sme v Poprade postupovali do federálnej ligy. Titul je však titul, to sa nedá k ničomu prirovnať," prezradil hráč, ktorý o pár mesiacov dovŕši tridsiatku. Je to tak trochu paradoxné, že hoci tucet sezón strávil v drese ŠKP, nebolo mu dopriate opíjať sa takouto radosťou. Až po tom, čo zmenil klímu, nadišla možnosť na slávnostnú chvíľu. "Ani sa mi o tom nesnívalo, že hneď v prvom ročníku mojej novej éry sa mi splní zlatý sen. Keď som podpisoval kontrakt so Slovanom na trio roky, tak som nahlas hovoril o tom, že aspoň raz by som chcel držať cenný pohár. Oslavy, nadšenie, fantastická atmosféra, to stálo za tú drinu, odriekanie. Jedným slovom fantastické!" Spod Tatier boli Slavovými spoluhráčmi aj Marek Kolba, Martin Kuľha a do odchodu do Ruska aj Igor Rataj. Ktovie, možno raz aj v ŠKP budú takto i títo hráči zdvíhať ruky od radosti. "Nevylučujem to, možno to nie je uzatvorená kapitola."

Pavličko drží primát v majstrovskom tíme: ako jediný odohral totiž všetky zápasy základnej časti aj v play-off! Tomu sa povie odolnosť. Po sedemdesiatich troch dueloch som naozaj unavený a potrebujem si teraz v prvom rade odpočinúť." Takže extraligový Švehla? "Neviem, či to možno takto nazvať. Nezáleží totiž len na zdraví, ale i šťastí, že som nemal také zranenia, ktoré by ma odstavili na dlhší čas. Menšie šrámy som si vždy vykuríroval tak, aby som bol poruke." Aj on však vie, čo to je dočasne nehrať. Predtým najviac maródoval šesť týždňov, raz mal zlomenú ruku, potom zase vykĺbené rameno. Keďže sa mu podarilo otvoriť jednu vysnívanú truhlicu s bohatstvom, naskytá sa otázka, či nepoškuľuje po ďalšej zahraničnom angažmáne. Už by bolo vari aj načase. Čo ak príde ponuka z cudziny zostane verný šampiónovi alebo sa dá prehovoriť? "Nemožno sa pozerať na to, že ak som získal zlato v Slovane, zostanem tu stále. Všetko záleží vždy na ponuke, momentálne ale neviem povedať, či áno alebo nie." V čase, keď sme spolu hovorili, ešte nebolo známe, koho z tímov finalistov tréner Ján Filc zavolá do prípravy pred MS. Nášho borca ale neoslovil. Slavo už dosť dlho nereprezentoval a zdalo sa nám, že prahne aj po tejto méte. Možno nabudúce...

Tento borec zaujímavo ukladá myšlienky do slovného prejavu, na rozdiel od mnohých iných sa vyhýba frázam. Má na to, aby jasne formuloval to, čo chce povedať. A vie to podať zaujímavo, výstižne. Aj preto stálo za to nastoliť tému cesty na vrchol. Ako to už poznáme z histórie finálových duelov etxraligy, favorit sa znovu prerátal. "Mnoho vecí na začiatku vyzeralo, že bude proti nám, ale nakoniec "hrali" s nami. Najprv bola séria s Liptákmi, keď sme zistili, ako to je hrať pod tlakom. Zvolen to naproti tomu nezažil, lebo štvrťfinále aj semifinále zvládol bez zakolísania. Druhým momentom bolo predĺženie s Košičanmi doma, keď sme čelili značnému náporu na psychiku, ale vyhrali sme. Zaujímavé je tiež, že všetky tri posledné duely vo vyraďovacej časti sme zvládli rozdielom triedy. Ukázalo sa teda, že sme zomknutí, zocelení. V siedmom zápase s L. Mikulášom sa karta otočila, odvtedy sme si verili. Tesne pred týmto duelom mi Dano Babka povedal: Slavo, buď vypadneme alebo zdvihneme pohár nad hlavu. Keďže sme nevypadli, vedeli sme, že trofej bude naša. Okrem toho paradoxne v semifinále aj vo finále sme väčšinou inkasovali prvý gól. Hoci sa hovorí, že v takýchto dueloch je to obrovská výhoda, vždy sme ju vedeli súperom uchmatnúť. Neviem, v čom to bolo, asi to tak malo byť."

Slovan mal zreteľný trénerský rukopis Miloša Říhu, kouča, ktorého v jeho domovine odpísali a on potreboval Čechom i sám sebe dokázať, že na to má. "Rozdiel v príprave či na tréningoch medzi českým a slovenským lodivodom som nepobadal. Hoci v lete sme dreli tak, ako nikdy predtým v kariére. Zdalo sa mi, že Říha s Pokovičom sa skvele dopĺňali. Navyše hlavný tréner mal skvelý inštinkt. vedel, koho poslať na ľad v daný okamih. Trebárs mladí chalani Pištek, Mrena a Hudec nikdy nechodili na presilovky a naraz sa niečo Říhovi rozblesklo v hlave, dal ich na hrať v početnej výhode. Oni dali gól a potom to zopakovali, my sme vyhrali... Mal proste na takéto situácie nos, disponoval šťastnou rukou." Slavo zažil mnohých kormidelníkov. Dokonca ho pred časom viedol aj Jiří Látal a na toto obdobie nespomína rád, tvrdí, že stratil vtedy vraj minimálne rok a bolo to preňho najhoršie obdobie ako hokejistu. "Keď som prichádzal do Slovana, tak som si to uvedomil a s hrôzou sa sám seba opýtal: čo ak sa to zopakuje? Našťastie sa stal pravý opak." Niektorí českí kouči sú možno komunikatívnejší, vedia viac vyťažiť z ľudskej i športovej psychológie. "Asi je to pravda, tento rok bol pre mňa obrovským prínosom, hoci každému vyhovuje niekto iný."

Pavličko z kmeňových hráčov Slovana získal najviac bodov do kanadského bodovania (Halaj ich nazbieral síce viac, ale väčšinu nazbieral ešte počas pôsobenia v Liptove). Vie však aj to, že klubový líder býva aj tŕňom v očiach iných a ujdú sa mu nabudúce poriadne nadávky, hlavne vtedy, ak vybočí z majstrovského smeru. Čo na to Slavo?: "Prvý raz ale väčšina Slovenska držala prsty nám, a nie Zvolenu. Pokiaľ ide o nervozitu a ďalšie javy sprevádzajúce finále, to k takejto udalosti patrí. Nevnímal som to však vyslovene vyhrotene. Možno som sa viac sústredil na hru a nič iné ma tak neinteresovalo. Všetky javy sú ale logické, ide predsa o veľa. Aj vo vojne je to podobne, darmo sa obe strany na niečom dohodnú, napríklad, že nepoužijú jadrové zbrane, ale akonáhle by jeden prehrával, tak tento arzenál použije. I v športe pravdaže platí princíp fair-play, ale akonáhle ide do tuhého, zostáva bokom.. Kto prehráva 0:2 na zápasy, robí všetko pre to, aby nepriaznivý stav otočil. My by sme to urobili tak isto. Nikomu nič preto nezazlievam. Bitka na ľade, slovné prestrelky, to všetko patrí k hokeju." Dokážu však hráči, trebárs reprezentanti z oboch táborov, okamžite po skončení bojov o majstra zabudnúť na osobné útoky, invektívy, fyzické ataky, rivalitu, ktorá prechádza až do vzájomnej averzie? "Podľa mňa áno. Už keď nám Zvolenčania blahoželali k titulu, videl som na očiach Klepáča, Šechného, českých hráčov či trénera Bokroša, že nám to želajú úprimne."

Slavomír Pavličko ešte nevie, kam si zavesí medailu. Zasmial sa a dodal, že o tom rozhodne jeho synček, ktorý mal v deň posledného finálového zápasu rok aj jeden deň. O pár rokov mu otec bude iste zaujímavo znovu líčiť, ako sa tento cenný kov ocitol v jeho blízkosti. A určite nezabudne tak ako teraz na žiadny detail.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.