Greenpeace Slovensko so sídlom v Bratislave. Ekológia tvorí neoddeliteľnú a čoraz pálčivejšie na seba upozorňujúcu zložku nášho bytia a tak sme sa pokúsili nahryznúť niektoré z jej verejnosti najbližších aspektov.
Slovenský Greenpeace je známy najmä svojimi antijadrovými kampaňami, ktoré sa po uvedení mochovskej elektrárne do prevádzky akosi stlmili. Boli vaše snahy na niečo dobré?
"Priblížim vám trochu súvislosti. Prvý blok v Mochovciach bol definitívne spustený v 98-om, o dva roky na to sprevádzkovali druhý. Naša veľká kampaň za bezjadrové Slovensko trvala teda niekoľko rokov, pričom v jej prvej fáze sa dokonca dá hovoriť o úspechu. Aj vďaka podpore verejnosti a celosvetových mimovládnych organizácií, neprešiel pre svoju nejasnosť a ekonomickú neefektívnosť projekt financovania dostavby 1. a 2. bloku v Mochovciach zo strany Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Potom však Mečiarova vláda vyvíjala veľké úsilie na to, aby dostavbu presadila za každú cenu. Podarilo sa, s inými investormi a dodávateľmi. V konečnom dôsledku sa tým naša kampaň skončila, ale v tom čase sa vynoril iný, veľký problém na poli jadrovej energetiky a to predĺženie životnosti bohunickej elektrárne. Tejto problematike sa venujeme dodnes. V Bohuniciach stále fungujú dva vysokorizikové reaktory najstaršej generácie, ktoré nie sú vylepšiteľné a na západe sú neakceptovateľné. Z EÚ sme dostali ultimátum na ich odstavenie do roku 2006. Tento výsostne odborný problém sa však spolitizoval za účelom populistickej politickej kampane. Napriek jasným požiadavkám EÚ sú tu tlaky Smeru, HZDS ale i KDH, strán, ktoré silne presadzujú predĺženie životnosti bohunickej elektrárne, dokonca dostavbu ďalších mochovských blokov, čo by nás nekonečne zadĺžilo a vážne ohrozilo naše integračné snahy. Dodnes napríklad len veľmi málo ľudí vie, že najstarší bohunický blok A1 musel byť pre množstvo vážnych havárií odstavený a pre veľký únik radiácie, ktorý tam stále trvá, ešte nedošlo k jeho rozobraniu. Stalo sa to za Československa a podarilo sa to pekne utajiť, podobne ako Černobyľ. Napriek tomu, že sa na rekonštrukciu dvoch funkčných bohunických blokov preinvestovalo vyše 11 miliónov korún, zásadné bezpečnostné problémy vyriešené neboli a ovzdušie tam sa stále zamoruje. Občania o týchto skutočnostiach vôbec informovaní nie sú. Ľuďom sa na tanieri ponúkajú len informácie o tom, aké sú elektrárne čisté a ekonomické, zadĺženosť a ekologická nevhodnosť už do scenára záujmových skupín akosi nesedí. Po spomínanej rekonštrukcii sme za účelom spropagovania faktov žiadali dokumenty o skutočnom stave bezpečnosti elektrárne, v čom nám dal za pravdu i Najvyšší súd. Dodnes ich napriek všemožným snahám nemáme. Táto situácia trvá už rok. Miliardové investície jadrovej lobby v záujme neustáleho "zvyšovania bezpečnosti" tak môžu kulminovať ďalej. 'Vďaka' tomu, že elektrárne majú na Slovensku monopol, úspešne sa im darí zatajovať nepríjemné informácie nielen pred verejnosťou, ale i samotným ministerstvom hospodárstva, hoci ide o ich nadriadený orgán. Jediné čo nám zostáva, je robiť naďalej 'strážneho psa' slovenskej energetiky a čo sa dá, zverejniť."
Spomínali ste, že na Slovensku je populárne spolitizovať akýkoľvek ekologický, či iný odborný problém. Podobne sa i nedávno z veľkou eufóriou prijal zákon o zákaze PVC, čím sme si pripísali prvenstvo medzi ostatnými krajinami. V zápätí bol tento zákon zrušený, čím sme opäť raz naštrbili svoju vierohodnosť smerom na západ. Myslíte si, že Slovensko a jeho vládni predstavitelia nedokážu dostatočne oceniť prínos podobných proekologických rozhodnutí?
"Kameňom úrazu je veľmi nízke environmentálne povedomie nášho obyvateľstva. Paradoxom sú všetky tie prieskumy verejnej mienky, kde na otázku, čo si ľudia najviac cenia, sa ako najväčšie hodnoty uvázdajú zdravie a zdravé životné prostredie. Prax však ukazuje, že prioritou dneška je zarábať peniaze a mať zaistené materiálne podmienky. Životné prostredie sa ocitá kdesi na chvoste záujmu. Toto je šablóna všetkých postkomunistických krajín. Ľudia tu boli dlhé roky sankciovaní, keď rozmýšľali individuálne a nepreberali nekriticky to, čo im bolo predkladané. Nezávisle rozmýšľať sme sa dodnes nenaučili. Akonáhle na seba narazí záujem ochrany životného prostredia a záujem veľkých peňazí, väčšina Slovákov dáva prednosť tomu druhému. V ich zjednodušenom vnímaní peniaze hovoria trebárs o čistej energii a ekológiu prirovnávajú k návratu do jaskýň. Toto je tragédia Slovenska, ktoré si v mene peňazí dobrovoľne ničí vlastné životné prostredie. Keď však naraz nebude kde existovať, zistíme, že z peňazí nevyžijeme..."
Dá sa vôbec hovoriť o úspechu, keď prijmeme nejaký ekologicky ústretový zákon? Ako napríklad v prípade geneticky modifikovaných potravín, ktoré musia byť od začiatku tohto roku viditeľne označené. Čo hovorí prax?
"Odpoviem laicky. Keď kupujem potraviny, všimla som si na obale upozornenia len zriedka. Zrejme sa to opäť uvádza do života len veľmi pomaly a ťažko. Ak sa spýtame prečo, zase skončíme pri verejnosti. Keby si to spotrebiteľ žiadal, predajcovia by zareagovali. Ja však verím vo vývoj spomínaného povedomia, otázkou len je, za ako dlho."
Ekológovia stále búšia na poplach s argumentom, že nám zostáva málo času. Nemyslíte si teda, že už nastala doba na radikálnejšie zásahy zo strany mimovládok apelujúcich na verejnosť? Dvíhajú sa totiž kritiky, že granty, ktoré dostávajú sa častokrát vyplytvajú na príliš symbolické, formálne akcie, ktoré sa míňajú účinkom...
"To sú veci, ktoré sa nedajú zmerať, na niekoho zaberie symbolika, na niekoho radikálna akcia. Podľa mňa sú nutné všetky tieto cesty. Nechcem tým povedať, že mimovládne organizácie by mohli využívať peniaze efektívnejšie, nedá sa to paušalizovať. Aj my dennodenne čelíme obvineniam odporcov, podľa ktorých sme údajne platení zo západu, dotujú nás nadnárodné spoločnosti, sme teda nepriatelia štátu atakďalej. Ak si niekto nevie predstaviť, že robíme niečo len z presvedčenia, v mene ideálov, ktoré sa snažíme uviesť do spoločnosti, je to jeho problém."
V akej pozícii sa momentálne mimovládne organizácie na Slovensku nachádzajú, čo do spolupráce so štátnou správou? Nebolo to dávno, keď v čase svojho vzniku istým ľuďom ich existencia skôr prekážala...
"Myslím, že je tu pozitívny posun. Najväčším bitevným poľom pre silné konflikty je totiž, okrem problému diaľnic, práve jadrová energetika, kde sú najväčšie kumulácie peňazí, teda najsilnejšie záujmy istých skupín. To, čo sme mali za predchádzajúcich dvoch vlád Vladimíra Mečiara, bolo hádzanie hrachu o stenu. Naše snahy o komunikáciu i pri najradikálnejších metódach zostali odignorované. V súčasnosti cítime demokratizáciu spoločnosti a práve za tejto vlády sa podarilo odkryť mnohé ekologické problémy. Aj keď veľmi ťažko, ale rozpútala sa aká-taká diskusia. Preto je aj pre nás veľmi dôležité, ako dopadnú nastávajúce voľby. Návratom nedemokratickej garnitúry by sa i naša práca vrátila o desať rokov, späť na štartovaciu čiaru."
Veľkým plusom neštátnej organizácie je podpora verejnosti. U ekologických združení ide zväčša o aktivistov nižších vekových ročníkov, čo dáva živnú pôdu pre pochybnosti o odbornosti ekológov a znižuje ich vierohodnosť. Ako to vnímate?
"Ekologické myšlienky priťahujú najmä mladých, aj keď z praxe v Greenpeace mám skúsenosti i s ohlasom najstaršej generácie. Oslovujeme zrejme ľudí, ktorí nie sú hmotne orientovaní. Všeobecný spoločenský mýtus kladie ekológov do jedného vreca s laikmi. Naši odporcovia argumentujú - vy nie ste odborníci, nemáte čo kritizovať. Presne toto sa dialo za bývalej garnitúry. Základom bolo uviesť ľudí do pasivity, laici sa nemajú čo ozývať. Ale nemali by tu byť práve odborníci kvôli nám, občanom? Vo svojej sfére by mali vytvoriť také podmienky na život, aby sme sa mali dobre a nemali dôvod ozývať sa. Ľuďom sa vštepil prehnaný rešpekt pred odbornosťou, zo svojej "laickej pozície" sa boja otvoriť ústa, nieto ešte kritizovať."
Množia sa názory, že i ekologické organizácie predstavuje jednu veľkú manipulatívnu lobby, ktorá sa snaží zastaviť všetky zabehané systémy a nasilu ich smerovať niekam inam. Je tu predsa samoregulačný mechanizmus Zeme, ktorá si vždy so všetkým poradila a jej budúcnosť predsa nemôže závisieť len od toho, ako sa správa jeden z jej článkov, teda človek...
"Áno, Zem má samoregulačný mechanizmus a nik nehovorí, že sa neprejaví. Otázkou len je, či do toho mechanizmu budú začlenení i ľudia, alebo nie. Jednoducho, či sa s nami v budúcnosti počíta. Hovoriť o boji z časom je preto namieste práve z tohto uhla pohľadu. Nečinne sedieť a argumentovať faktom o zemskej regenerácii je alibizmus. Je pravda, že to tu stále nejako bude pokračovať, ale keď nič nespravíme, tak veľmi pravdepodobne už bez nás."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
