dvojkoľajnosti výchovy vyrastajú agresívnejšie deti ako v rodinách, kde sa im menej povolí a súčasne ich prísne netrestajú. Zistilo sa, že najmenej agresívne deti majú tie matky, ktoré im neumožňovali útočiť, čiže včas zastavili pokus dieťaťa o útok na druhého, a pritom ho prísne netrestali. Naopak, matky, ktoré povoľovali dieťaťu útočiť, ale pritom prísne trestali, mali agresívnejšie deti. Vzrast agresivity detí ovplyvnilo aj to, že prísny fyzický trest rodiča udelený v zlosti, keď rodič ani správne nemôže odhadnúť silu svojho úderu, poslúži vlastne ako model na správanie sa dieťaťa, ktoré ho napodobnilo. Ak už rodič fyzicky trestá dieťa, mal by to urobiť bez zlosti, aby dieťa odlíšilo povolenú rodičovskú disciplinujúcu agresiu od nepovolenej - od bitkárstva.
Niektorí rodičia nepokladajú agresivitu za nežiadúcu - sami učia dieťa, aby sa vedelo biť, aby obstálo medzi ostatnými a nedalo sa biť. Možno to myslia dobre, dieťa sa má vedieť brániť, postaviť sa za svoje. Ale nie všetky deti to rovnako pochopia. Stáva sa, že takto "vyškolené" dieťa prejavuje svoju agresiu ako iniciátor voči nič netušiacim rovesníkom len preto, aby ukázalo svoju silu a šikovnosť.
Samozrejme, že nechceme, aby si deti navzájom ubližovali, preto ich nepovzbudzujeme na útočenie. detským rozbrojom, hádkam či bitkám sa nevyhneme, ide však o to, aby sa takýto spôsob správania nestal pre dieťa jediným, ako presadiť svoje záujmy. Rovnako nie je primerané iba poučiť dieťa, aby sa niekam utiahlo a vyhýbalo sa bitke. Deti, ktoré možno "beztrestne" udrieť (nevrátia úder), stanú sa terčom agresie silnejších, bitkárov.
Povaha dieťaťa sa utvára aj na základe skúseností, ktoré získava v styku s rovesníkmi a predškolský vek pokladáme za dôležité obdobie pre ďalší vývin osobnosti dieťaťa. Teda nemôže nám byť jedno, či na dieťati už v tomto veku pozorujeme určité negatívne črty - musíme ich včas usmerniť, kým nie sú zafixované a nestanú sa trvalými vlastnosťami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
