racionálne zošnurovanej spoločnosti. Taká je väčšina z viac ako päťdesiatky filmových postáv, ktoré doposiaľ stvárnil nezaraditeľný, šialený, a možno preto taký obľúbený herec a režisér Jack Nicholson. "Osmdesiat percent úlohy musí človek nájsť v sebe, zvyšok sa naučí," vystihuje sám seba Nicholson, ktorý v pondelok oslávi 65. narodeniny.
"Či je blázon? Neviem. Pred kamerou je úplne dokonalý, precízny. Potom skončí natáčanie, on si nasadí na hlavu čapičku a odchádza takým zvláštnym poskakujúcim krokom a píska si," charakterizoval Nicholsona režisér Miloš Forman, ktorý ho v roku 1975 obsadil do úspešného filmu Prelet nad kukučím hniezdom. Za úlohu neskrotného rebelanta Randla McMurphyho, ktorý na chvíľu vnesie trocha radosti do totalitného režimu jednej psychiatrickej liečebne, získal Nicholson svojho prvého Oscara. Ďalšie dve zlaté sošky si vyslúžil vedľajšou úlohou bonvivánskeho bývalého kozmonauta v melodráme Cena za nežnosť (1983) a hlavní úlohu ťažkého obsedanta v romantickej komédii Lepšie už to nebude (1997).
Búrlivák s diabolským pohľadom, ktorý však miernym zdvihnutím obočia dokáže povedať viac než akákoľvek superhviezda dlhým monológom, si už takmer tridsať rokov udržiava miesto na špici hollywoodskeho rebríčka. Avšak, než začal zarábať pätnásťmiliónové honoráre, prešiel herec, ktorému nikdy nechýba krásna žena po boku a cigareta v ruke, niekoľkými nie príliš vydarenými filmami o drogách, motorkách a hippies. Jeho prvý film Ufňukaný zabijak (1958) bol úplný kasový
prepadák.
Meno Nicholson sa stalo v Hollywoode pojmom až koncom 60. rokov s dnes už kultovým road movie Bezstarostná jazda (Easy Rider, 1969). Úloha večne pripitého južanského právnika, ktorému sa pri stretnutí s dvomi slobodomyseľnými mladíkmi otvoria aspoň nakrátko nové obzory, mu vyniesla prvnú z dnes celkom 11 nominácií na Oscara. Nasledovali strhujúce výkony napríklad vo filmech Posledná eskorta (1973), Čínska štvrť (1974), Poštár zvoní vždy dvakrát (1981), Čest rodiny Prizziovcov (1985), Čarodejníčky z Eastwicku (1987), Batman (1989) či Vlk (1994).
Podstatne menej slávy priniesli fanúšikovi basketbalového klubu Los Angeles Lakers myšlienkovo náročné filmy, ktoré sám natočil a na ktorých sa i autorsky podieľal. Ako režisér debutoval v roku 1971 filmovou adaptáciou románu Jeremyho Larnera Choď, povedal (Drive, he said). "Uvedomujem si, že nerobím populárne a páčivé filmy. Nechcem však robiť komerciu," prehlásil Nicholson o svojich troch filmoch (ďalšie dva tituly sú Utečieme na juh a Dvaja Jakeovia).
Stránky bulvárnych novín už pekných pár rokov spoľahlivo plní predovšetkým Nicholsonov milostný život zahŕňajúci dlhý zoznam herečiek a modeliek. "Vždy som si myslel, že monogamia je buržoázna pretvárka a že nie je možné pokojne prísť domov k žene a deťom," vyznal sa kedysi a dodal: "Neviem si predstaviť väčšie šťastie v živote než spoločné bytie se ženou, ktorú milujete."
Koncem 80. rokov vstúpil päťdesiatročný búrlivák do seba. "Naraz som si uvedomil, že mám možno len pätnásť, dvadsať rokov života. Bol som vyžraný a vyzeral ako nadopovaný buldog." S kamarátkou svojej dcéry Jennifer (z prvého manželstva) Rebeccou Broussardovou mal dve deti, dcéru Lorraine (1990) a syna Raya (1992), a načas sa vzdal divokého života.
Životný príbeh potomka írsko-holandských predkov by pokojne vydal na scenár k filmu Ako chudák k šťastiu přišiel. Narodil se 22. apríla 1937 v mestečku Neptune v New Jersey. Vlastného otca nikdy nepoznal a žena, ktorej hovoril mami, bola ve skutočnosti jeho babičkou. Nicholsonova pravá matka, ktorú až do svojich 37 rokov považoval za sestru, ho porodila v sedemnástich rokoch, a tak sa rodina rozhodla všetko ututlať. Po maturite odišiel do Los Angeles, kde sa, než sa dostal k filmu, živil, ako sa dalo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
