formáciami, je známy aj z pôsobenia v Big bande Pavla Zajačka. Ako sólista sa objavil na albumoch Richarda Müllera, či Roba Grigorova. Prednedávnom sa tento sympatický Popradčan vrátil z Ameriky, kde študuje na univerzite. Pri tejto príležitosti sme ho požiadali o rozhovor.
Nedávno si sa vrátil zo Spojených štátov amerických, kde študuješ hru na saxofón. Skús sa s našimi čitateľmi podeliť o tvoje zážitky, skúsenosti a dojmy...
Postrehov z Ameriky je určite veľa a to vo všetkých oblastiach. Študujem na univerzite v mestečku Louville. Je to asi miliónové sídlo v štáte Kentucky. Najbližším väčším mestom je Saint Louis, alebo Indianapolis. V Louville som trávil pomerne veľa času. Občas som si odskočil "za kšeftmi" do Chicaga. Pokiaľ ide o systém vyučovania, veľmi sa mi páčil postoj študentov a pedagógov. Na druhej strane som sa nie veľmi stotožnil s tým, že všetko bolo stroho nadiktované, strašne veľa sa pracovalo s počítačom a s internetom. Musím povedať, že sa hodne cvičí, hrávajú sa kvalitné koncerty. Do mesta i do školy chodia kvalitní džezoví hudobníci z celej Ameriky. Ja osobne som mal niektorých tú česť doprevádzať v školskom bigbande. Za semester som toho stihol naozaj dosť.
Ako na teba vplývala atmosféra a miestni hudobníci?
V meste, kde som študoval a býval, žilo tridsať percent černochov. Bola to vyslovene Americká záležitosť. Fast foody, hamburgery a rapujúci černosi boli doslova na každom kroku. V meste fungovalo veľa klubov. Objavil sa tam aj džez, ale hralo sa aj veľa bluesu a pôvodnej Americkej hudby, bluegrassu, čo je podstate country. Najviac ma zaujali práve černošskí muzikanti, ktorí hrávali v džezových kluboch. S niektorými som sa skamarátil a zahral si s nimi. Pôsobil som aj v jednom brazílskom zoskupení.
Ak sa nenahneváš položím ti otázku, ktorú istotne často dostávaš. Odkiaľ si zobral financie na to, aby si mohol študovať za oceánom?
Je to trocha zložitejšie. Najprv som rozoslal nahrávku s mojimi skladbami na viacero škôl. Ozvali sa mi dve univerzity, ktoré mi ponúkli aj štipendium. Povedal by som, že v tomto smere je Amerika dosť ústretová. Jedna zo škôl mi ponúkla čiastočné štipendium a tá, ktorú teraz navštevujem, plné. Z vlastnej kasy som si hradil letenku. Pokiaľ ide o výdavky, neviem, ako je to vo väčších mestách, ale v Louville som veľa napríklad na stravu a ubytovanie nemíňal. Popri škole som si dokázal privyrobiť "kšeftmi" v kluboch. Ak by som to mal nejako uzavrieť, povedal by som, že veľa záleží aj od šťastia. Ja som ho mal s tým, že som získal plné štipendium.
Väčšina slovenských hudobníkov, ktorí odišli študovať do zahraničia sa odtiaľ vrátila aj s nejakými zaujímavými hudobníkmi, ktorí prebrázdili našu krajinu a priniesli trocha vzruchu na tunajšiu klubovú scénu. Plánuješ urobiť niečo podobné?
Musím povedať, že Američania veľmi radi navštevujú Európu. Radšej síce majú "západ", ale nebránia sa ani "ďalekému východu". O niečom podobnom rozmýšľam. Musím sa priznať, že pokiaľ ide o technické záležitosti, ako je napríklad vybavovanie víz a povolení, nemám s tým žiadne skúsenosti. Predsa len každý projekt takéhoto druhu stojí nemalé peniaze. Mám však kopec kontaktov na rôznych hudobníkov, ktorých by som chcel v budúcnosti k nám pozvať. Muselo by to byť viacero koncertov. Zatiaľ však nechcem o tom zbytočne hovoriť.
Keď sme už pri projektoch, pravidelne vydávaš CD-čka s vlastnou produkciou. Plánuješ niečo podobné zrealizovať aj v tomto roku?
Plánujem nahrať CD s kompozíciami vo vlastnej aranžérskej úprave v Slovenskom rozhlase. Keďže inklinujem skôr k mainstreamu a akustickému džezu, bude sa nahrávka niesť skôr v tomto duchu. Najbližšia cesta môjho vyjadrovania je hard-bop. Základom bude pravdepodobne kvarteto. Často nahrávam s takzvanou "bystrickou" zostavou, ktorú tvoria bubeník Peter Solárik, basista Róbert Ragan a klavirista Klaudius Kovář. Zvyknem však hrať aj s chlapcami od Žiliny, kde jadro tvorí bubeník Majo Ševčík, basista Ondrej Krajňák. Pokiaľ ide o hostí, pravdepodobne oslovím Juraja Bartoša, čoby trubkára a saxofonistu Radovana Tarišku. Každopádne sa to bude točiť okolo malej kapely.
V ostatnom čase figuruješ aj v zostave známeho Big bandu Pavla Zajačka, ktorý okrem iného pripravuje relácie, ako Šlágerparáda a Zahoď starosti. Dá sa v tomto prípade hovoriť o umeleckom naplnení, alebo skôr o istom zdroji obživy?
(Smiech) Áno, je to pravda. Na jednej strane tu básnim o džeze, ale na druhej strane je pravdou, že účinkovanie v tomto telese je pre mňa zdrojom obživy. Treba povedať, že členom bigbandu som od roku 1999. Zažil som ešte Krajíčkove Repete. Keď som sa vrátil z Ameriky ma Pavol Zajaček oslovil, či by som nechcel znova hrať. Je to zaujímavé, pretože dvakrát do mesiaca nahrávame v štúdiu, čo je pre mňa dobrá škola. Paľo je navyše vynikajúci hudobníka a aranžér.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
