Voľbou Vladimíra Mečiara za predsedu sa HZDS samo odsúdilo do opozície. Premrhalo totiž poslednú šancu pokúsiť sa o zmenu svojho hodnotenia v tých relevantných kruhoch, ktoré budú rozhodovať o nových členoch NATO.
Samozrejme, nikto nemohol vážne očakávať, že by sa pozícia V. Mečiara čo i len zachvela. Tak či inak, snem bol poslednou príležitosťou HZDS vrátiť sa do hry o zostavovaní povolebnej vlády. Stanovisko nielen USA, ale už i rozhodujúcich európskych lídrov, je notoricky známe: Buď koalícia všetkých proti HZDS (Smer-SMK-KDH-ANO-SDKÚ) a pozvánka do NATO, alebo HZDS s kýmkoľvek a dovidenia. Ak sa ešte vôbec - teoreticky - s týmto dalo pohnúť, tak naozaj iba dramatickou personálnou "perestrojkou" v najvyššom vedení hnutia. A tomu adekvátnym vyvodením skutočnej "sebareflexie". To sa v Nitre nestalo a tým sa HZDS odpísalo. Ani tridsať percent a jasné prvé miesto vo voľbách totiž nič nezmôže proti tomu, čomu sa hovorí najvyšší štátny záujem. A to veľmi dobre chápe ešte aj Fico, nech už v behu kampane rozpráva čokoľvek.
Že aj v HZDS čosi šípia, dokladá najbizarnejší výplod snemu - list Georgeovi Bushovi. Toto je už akt čistého zúfalstva. Ubezpečovať USA o "nemennosti zahraničnopolitického smerovania Slovenska" treba veru skutkami, a nie listami. HZDS, ktoré si vždy potrpelo na zdôrazňovanie hrdej a suverénnej politiky, takto už verejne pokračuje v "kolenačkom" kurze, ktorým sa zviditeľnil Mečiar na zázname z audiencie u Withersa (šéf odboru sev. a stred. Európy na MZV USA). Tri roky sa vysmievali Dzurindovi, že robí "kolenačkovú politiku"; oni fakt nelezú po kolenách, oni sa plazia...
Ďalšie signály, ktoré zo snemu HZDS vyšli, sú skoro bezcenné. Mečiarova červená karta pre SNS a PSNS ("poučení historickou skúsenosťou už také chyby nebudeme opakovať") by mala svoju váhu, keby národné strany mali - osve či dokopy - povedzme 15 percent. Keďže ich prípadné spojenectvo s HZDS nie je aritmetickou alternatívou, realita nedá príležitosť otestovať koaličnú pravdovravnosť Mečiara. Takisto je malej váhy jeho vyjadrenie, že HZDS nebude podporovať žiadnu menšinovú vládu. Z rovnakého dôvodu - nebude mať možnosť podporovať. Tridsať percent je na Slovensku iste slušná "pálka", HZDS by však potrebovalo štyridsať, aby ešte mohlo prehovoriť do poseptembrového delenia moci.
Ak nejaké politické posolstvo snem ešte predsa vyslal, tak iba staré a notoricky známe - HZDS sa vnútorne naozaj nemení. Vrcholným dôkazom je napr. chorobná fixácia na svojho lídra; neexistuje ešte jedna normálna DEMOKRATICKÁ strana, v ktorej by za daného stavu, to jest nulového koaličného i dôveryhodnostného potenciálu, nebola výmena predsedu aspoň predmetom diskusie. Ak sa napriek temer absolútnej izolácii Mečiarovej osoby ani neotvorila a zvolený bol jednomyseľne, tak to je čistá deviácia. Vnútorné prostredie v HZDS proste nie je normálne.
Svedectom mentálnej poruchy je i metóda voľby podpredsedov. V štandardných stranách neexistuje mechanizmus, že by ich nominoval novozvolený predseda a snem iba odkýval. Toto je jasný formálny znak, že ide o stranu autoritatívneho typu, kde je vnútorná demokracia silne obmedzená. Mimochodom, tento unikátny model si presadil Mečiar do stanov práve na tzv. transformačnom sneme v Trnave, teda na tom, odkiaľ sa hnutie malo vydať k svojej štandardizácii.
Medzi výsostné znaky Mečiarovho "samoderžavia" patrí nielen nominačná technika, ale i divoká rotácia podpredsedov, ktorí sa nestriedajú iba po snemoch, ale bežne aj medzi nimi. Tak napríklad Kozlík, ktorý vyzerá dnes na korunného princa, bol odstavený z tohto postu práve v Trnave (nahradený Maxonom). Teraz sa vracia - prečo bol menený v r. 2000?? V Trnave vyšla aj hviezda Božika, aby teraz zapadla. Vymenil ho Kovarčík, spolumajiteľ jediného súkromného rádia v SR, ktorého profilovým žánrom nie je hudba, ale politická propaganda. A kto si už spomenie, že podpredsedníčkou pre zahraničie sa pred dvoma rokmi stala Zdenka Kramplová, ktorá vtedy vymenila Žiaka len preto, aby ho po roku Mečiar vrátil do pozície a teraz znovu potvrdil. A napokon Vojtech Tkáč - aj ten stratil post sociálneho podpredsedu v Trnave, aby sa teraz doň vrátil. To nie je personálna politika, ale rozmarná jeseň starnúceho despotu.
Paradoxnou iróniou je, že nádejnejší výsledok (a priebeh) snemu HZDS by politickej realite neuľavil, skôr by ju ešte skomplikoval. Dôvodov na veselie ale niet; postihnutie HZDS nie je veru jeho súkromná vec. Je to deformácia s nedoziernymi dôsledkami na podobu celej slovenskej scény.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
