život do normálnych koľají aj vo futbale a tak sme už na jar cestovali po východe hrať priateľské zápasy. V tom čase jediným dopravným prostriedkom boli nákladné autá. Aj kvalifikáciu o postup do najvyššej súťaže sme absolvovali na náklaďákoch a to v Prešove, Ružomberku a vo Svite. Bola to doslova romantika. Rozbité cesty a pomalá jazda boli doménou týchto ciest. Nákladné autá boli bez plachty a za celý čas ani raz nás dážď nepokropil.
V Košiciach sa po oslobodení objavil veľký priateľ futbalu, majiteľ sanatória v Hornom Smokovci, MUDr. Opatrný. Stal sa funkcionárom ŠK Jednota a ako sa dnes povie, bol aj prvým "sponzorom". Na takých ľudí sa nesmie zabudnúť. Nezištne pomáhal klubu najmä pri kvalifikácii o postup do ligy. Už v sobotu pred zápasmi ubytoval mužstvo vo svojom sanatóriu a zabezpečil stravovanie pre celú výpravu. Po víťazstve v kvalifikácii odmenil všetkých hráčov tým, že na svoj účet všetkých pozval na 10-dňovú rekreáciu. Čo ho to stálo, o tom sa nikdy ani slovkom nezmienil. Náš dobrodinec bol aj vedúcim výpravy na prvý ligový zápas do Brna proti slávnemu mužstvu SK Židenice. Pred zápasom pred 40 000 divákmi nás slávnostne privítali a v našom mene, myslím, že bol Moravák, sa za privítanie nádherným prejavom poďakoval. Diváci mu dlho aplaudovali a on sám so slzami v očiach na túto udalosť spomínal, ako na jednu z najkrajších vo svojom živote. Jeho skromnosť a nezištnosť ukázala cestu, ako sa vo futbale v Košiciach uberať a ako pomáhať pri zabezpečovaní finančných prostriedkov. Tak došlo na jeho podnet k založeniu Podporného fondu ŠK Jednota. Do tohoto fondu mesačne prispievali fanúšikovia sumami podľa svojich možností. Tisíce košických fanúšikov nielen z Košíc, ale aj z východu stali sa členmi fondu. Z neho - to musím zodpovedne prehlásiť - sa nestratila ani jedna koruna. Mnohí sa ma dnes pýtajú, ako sa dalo udržiavať a zveľaďovať futbal v Košiciach a v krátkom čase dostať ho na takú vysokú úroveň. Bolo po vojne a táto generácia vychovaná v chudobných pomeroch nemala také nároky, aké sú dnes. My, hráči, sme boli doslova fanatikmi. Všetci sme boli zamestnaní a tým aj zabezpečení, pomáhali sme si ako sa dalo a káder bol doslova "spolkom bratských kamarátov". Vtedy ešte nehrala prím závisť a nenávisť, pretože nás nemohli pokaziť peniaze, ktorých vlastne na začiatku ani nebolo a odmeňovanie bolo pre každého rovnaké. Toto sa naštrbilo až príchodom repatriantov - profesionálov. My sme sa tešili z výstroja, z dresov a najmä z nových lôpt. Najväčšiu cenu mal však dres. V tom čase išlo o to dostať sa do mužstva a dostať dres. Hovoriť o peniazoch nám pripadalo ako nečestné, aj keď sme v lige dostávali odmeny a kalorické.
V lige platila zásada, že domáce oddiely zabezpečovali pre súpera ubytovanie a stravovanie. My sme to zo všetkých pre veľkú vzdialenosť mali najťažšie. Na jeseň v roku 1945, ako aj na jar 1946 sa cestovalo vlakom, no aj neskôr, vo vozňoch III. triedy na drevených sedadlách. Smerom na Prahu či Bratislavu išiel jeden vlak denne - rýchlik po Prahu stál niekedy aj vyše pol hodiny na staniciach v Žiline, Ostrave a Českej Třebovej. Doplnila sa voda a uhlie a tento čas sme využili na zásobenie nášho "spolku" tak, že nás - postavou menších - spustili cez oblok na perón. Našou úlohou bolo dostať do vlaku aspoň 100 kartónových pohárov naplnených pivom. Naše počínanie malo dve výhody. Prvá bola tá, že išlo o uhasenie smädu, zatiaľ čo tá druhá zas pre použitie pohárov na zbavenie sa tekutín v tele. Do WC sa nedalo dostať, pretože aj tie boli obsadené cestujúcimi. Jedálenský a spací vozeň boli v tom čase len snom. Prvýkrát sa cestovalo spacím vozňom až na jar 1946 na zápas do Plzne. Mimochodom, vtedy už dva týždne pred odchodom sa hovorilo v kabíne o tejto udalosti, keď náš najväčší humorista Jožko Kertész vyhlásil: "Dobre, dobre, ale do tej doby sebe muší každy kupic pyžamo v národných farboch, bo inakši nas dnuka nepušča! Dajce pozor na farby - bíla, modra a červena!! To placi i pre Maďaroch!"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
