úspešnej relácii Dereš má u nás živnú pôdu, ale z veľkej časti preto, že to, čo robia títo dvaja páni, robia naozaj dobre. Pri ich ostatnom vystúpení v košickom Amsterdam pube sme vyspovedali zhovorčivejšieho z nich - Roba Kaisera.
Ako ste sa vlastne dali dokopy so svojim náprotivkom Petrom Melušom?
"Nás dala dokopy kvalita (smiech). Ale začnem poporiadku. Ešte v 92-om roku som dostal ponuku od Andera z Košíc. Tak som sa vykašľal na robotu a začal som sa živiť spoločne s ním rok a pol už ako profesionálny zabávač. Keď sme skončili našu spoluprácu, bolo načase postarať sa sám o seba. Vedel som o Peťovi, že je celkom schopný gitarista, on hral v tom období v jednej kapele na drumbľu, tak som si ho zavolal, či by ma nedoprevádzal. Slovo dalo slovo a stala sa z nás zohratá dvojica. Peťo si postupom času zobral na starosti texty, hoci nápady tvoríme spolu, konečnú podobu im dáva práve Peťo Meluš."
Ľudia majú tendenciu humorom si zľahčovať neľahké životné situácie, smútok býva často ďaleko inšpiratívnejší ako radosť. Hovorí vám niečo smiech cez slzy?
"U nás to neplatí. Chvalabohu, nikdy sme sa nemuseli prikloniť k takejto forme inšpirácie a napriek tomu sme stále aktuálni. Na Slovensku máte inšpirácie habadej, nie je ťažké na ňu naďabiť kdekoľvek. Dokážem naimitovať strašne veľa hlasov, mám ich v zálohe asi sedemdesiat a stále pracujem na nových. Nechápem ľudí, ktorí vytvoria jeden program a ponúkajú to isté desať rokov, to je stagnácia a bolo to zábavné možno voľakedy. Samozrejme, že zdrojom zábavy môžu byť i nie veľmi príjemné stránky života, napríklad taký BMG Invest a podobné veci, čo je pre niekoho tragédia, ale vždy je dobré, ak sa človek dokáže odosobniť a vníma takéto skúsenosti s nadhľadom. Preto sa neštítime robiť si z toho srandu, aj keď v takomto prípade samozrejme s mierou."
Spopularizovala vás televízna relácia Dereš. Koho by ste vy osobne najradšej videli natiahnutého na dereši?
"Vždy keď sa tvorí nový Dereš, špekulujeme, kto by sa tam najlepšie hodil, koho naň imaginárne natiahneme prostredníctvom mojej imitácie. Môžem prezradiť, že najbližšiu reláciu točíme v utorok (včera pozn.red.). Táto časť bude dosť špecifická, zameraná hudobne. Naimitoval som dvanásť postáv, ktoré budú spievať jednu pieseň. Od Pavelekovej, cez Ibiho Maigu, Koncoša, Bugára až po Gotta. Ako vždy čosi sa z toho "odstrihne", ale verím, že to zdravé jadro zostane. Aj keď je Dereš politická reácia, vždy sa snažíme Olivera Andrásyho presvedčiť, že tu nemusia vždy figurovať politici. Napokon sa nám podarilo urobiť kompromis, kedy napríklad Funés vo svojej roli žandára satiricky komentuje naťahovačky v našej vláde."
Kto je pre vás najvďačnejším objektom imitácie?
"Nikdy nezaradím do programu človeka, o ktorom si myslím, že ho imitačne nezvládam minimálne na 80 percent. Divák musí byť presvedčený o autentickosti toho ktorého človeka. Ale predsalen mám i ja svojich obľúbencov hoci aj tú "Pavelečku". Ale v podstate ich mám rád vlastne všetkých. Dokonca sa mi už aj stalo, že som stál na pódiu s človekom, ktorého som imitoval. Takýchto konfrontácií sa nebojím, práve naopak. Osobne som neveveľmi skromne spokojný so svojou imitáciou Bolka Polívku, napokon dokazuje mi to i búrlivá odozva publika. Možno to bude i tým, že sa s Bolkom vo veľa veciach stotožňujem i povahovo. Nejdem do detajlov (smiech). Netrpezlivo čakám na chvíľu kedy sa spoznáme osobne. Ale na druhej strane som niektoré postavy so svojho repertoáru musel i vyradiť, jednoducho sa u obecenstva neujali. Stáva sa."
Pri svojej práci využívate popularitu imitovaných osobností. Nie je to niekedy skľučujúci pocit, že nemôžete prekročiť ich tieň?
"Nie. Mňa popularita mojich postáv nezaujíma. Pri imitácii zostávam stále sám sebou a publiku predstavujem Roba Kaisera a jeho umenie. Myslím, že aj takého ma ľudia berú. Aj keď si odo mňa pýtajú postavy na želanie, napriek tomu cítim, že moja podstata je tam značná. Pomáhajú mi v tom i vlastné texty, čo je veľmi dôležité, pretože bez kvalitného textu by bolo moje vystúpenie polovičné."
Často sa pri vystúpení maskujete. Ak si človek nasadí masku, niekedy z neho vyjdú ľahšie tie pocity, ktoré vo vlastnej identite nedokáže okoliu prezradiť. Poznáte to?
"No to je na zamyslenie, aj pre mňa. Imitátor je v každom prípade dobrý vtedy, ak sa do svojej postavy vžije natoľko, že sa na chvíľu stotožní s jej zmýšľaním a cítením. Ale ako tak nad tým rozmýšľam, už sa mi stalo, že som napríkad Krónerovským hlasom tlmočil Kaiserovské pocity, ktoré by som ako Kaiser zo seba nikdy nedal von. Áno, je to tak."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
