milovníkmi a ochrancami prírody, poľovníkmi, turistami a všetkými dotknutými osobami. Možno išlo o zbytočný rozruch, ktorý nepostihol aktuálnu podstatu problémov, nakoľko je pravdou, že tento formálno-právny akt oproti doterajšiemu stavu až tak nesprísňuje pravidlách ochrany a dramatickejšie nemení ani hospodárske využívanie krasu, ako to tvrdil i minister životného prostredia. Práve preto však ani účinnejšie nezabráni jeho doterajšej devastácii a ani nepomôže jeho rozvoju, napríklad v podobe cestovného ruchu. A tam je pes zakopaný.
Legislatívu chrániacu prírodu máme síce tvrdú, jej uplatňovanie v praxi má ale rozlične mäkký meter a často vyvoláva až absurdné situácie. Ich prejavom je, že sa zákon nedodržiava, lebo to apriori svojim nezmyselným obsahom mnohokrát znemožňuje. Tento formalizmus je asi hlboko vžitým slovenským špecifikom a vytváranie zákonov, ktoré neslúžia ľuďom trápnou tradíciou. Zatiaľ čo rozsiahla hospodárska činnosť ročne zničí tisíce kubíkov krasovej krajiny, neškodné aktivity sú zakazované. Za všetky nezmysly stačí spomenúť zákaz jazdy bicyklom po lesných cestách v krase, po ktorých ináč chodia ťažké mechanizmy. Ďalším čerstvým príkladom nepochopiteľného prístupu je bezdôvodné zamietnutie ministerskej výnimky na prevádzkovanie jaskyniarskej sprievodcovskej služby v Krásnohorskej jaskyni. Odráža totiž na hlavu postavenú predstavu štátnych úradníkov, stojacu v protiklade k zásadám trvalo udržateľného rozvoja, ktoré by mali podporovať prospešné veci a potláčať tie zhubné, nie naopak.
Ako však v takomto absurdistane prosperovať z toho, čo nám príroda nadelila, nepovie nik. Minister síce tvrdí, že park je tu pre ľudí. Popravde je tu ale pre úradníkov, ktorí návštevníkov z neho vyháňajú, namiesto aby ho efektívne chránili a podporovali jeho rozumné využívanie. Výsledkom je celkový úpadok, bezperspektívnosť a zámery o rozvoji turizmu premenené na zbožné priania. Pri tom sa stačí pozrieť pár kilometrov za hranicu do Aggtelekského národného parku, ktorý je o viac ako tretinu menší než Slovenský kras a má nepomerne menej atraktívnych miest. Ročne ho navštívi niekoľko stotisíc turistov, prosperuje a rozvíja sa. Dôvodom je rozdiel medzi slovenským a maďarským prístupom. A ten je vo filozofii a systéme ochrany prírody, v prístupe zodpovedných profesionálov i obyčajných ľudí a predovšetkým v peniazoch. Správa maďarského národného parku má ročne v rozpočte k dispozícii asi 130 miliónov korún. Autonómne spravuje celé územie, vrátane jaskýň, koordinuje cestovný ruch, je najväčším zamestnávateľom v regióne, čím priamo i sprostredkovane vplýva na jeho rozvoj. A čo je najdôležitejšie, má nielen výkonné, ale aj rozhodovacie právomoci. Slovenská správa hospodári s viac než stokrát menším rozpočtom 1,15 milióna korún, nespravuje národný park a je len odbornou organizáciou ochrany prírody. Na terénnu prácu má dvoch strážcov prírody, zatiaľ čo v Aggteleku je ich sedem.
A ako sa tieto skutočnosti prejavujú v praxi? Napríklad i tak, ako v Zádielskej doline, ktorú vo veľkonočný pondelok navštívil rekordný počet turistov. Stovky áut a tisíce ľudí zaplavili dedinu i dolinu. Okrem prechádzky v úchvatnej prírodnej scenérii, počas príjemne teplého dňa, im tu však nikto nič neponúkol, nik na nich nedohliadal a obec premrhala i tú jedinú príležitosť ako zarobiť v jediný deň na poplatkoch za parkovanie viac než je celoročná tržba. Smutným obrazom biedy v závere dňa boli všadeprítomné odpadky, vrátane dvoch preplnených odpadkových košov na začiatku a konci doliny, ktoré sú mimochodom i tak väčšinou zapratané, pretože ich nemá kto pravidelne vyprázdňovať. A taká je realita v Slovenskom krase, ktorému v súčasnej situácii nepomôže žiadny štatút národného parku, ale niečo úplne iné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
