Prešova v slovenskom futbale. Optimizmus však narušili staro-nové momenty a tak bublina veľkých úspechov praskla. Z Prešova odišlo veľa kvalitných nádejných odchovancov najmä do Dubnice nad Váhom do nižšej súťaže len preto, aby si hráči zahrali a nemuseli narukovať na vojenskú prezenčnú službu. Študenti - vysokoškoláci odišli na štúdium do Bratislavy a tak v Prešove zostali len tí, ktorí študovali na stredných školách. Aj keď sme nový ročník začali veľmi impozantne v Martine, keď sme v pomere 4:1 rozdrvili nováčika, nebolo v našich silách uniesť ťarchu súťaže. Na zápasy sme sa zasa len schádzali, mužstvo hralo skoro každý zápas v inej zostave a tak vyzerali aj výsledky.
Dodnes ako mora nás straší výsledok zápasu v Trenčíne. V sobotu v podvečer sme prišli do Trenčína a čuduj sa svete, nemali sme zabezpečené ubytovanie. Tak sme išli späť domov. Ráno sa po krátkom odpočinku cestovalo znovu do Trenčína, celý deň pršalo a tak sme dostali výprask 8:0. Najsmutnejšie na celej veci bolo, že na tento zápas neprišiel kapitán mužstva "Ďoďo" Kuchár a ani Kalapoš a to bez ospravedlnenia a tak sa v zostave muselo improvizovať. Zaujímavé bolo, že nik ich ani len nepokarhal, nie to ešte potrestal. Meralo sa totiž rôznym metrom. Trestali iba mňa ako najmladšieho. Na Trenčíne sme si však zgustli v jarnej odvete v Prešove. V kompletnej zostave sme ho z Prešova vyprevadili s porážkou 7:0. No aj v tejto jarnej odvete sme striedali dobré výsledky s horšími a tak nádeje na poriadne umiestnenie sa pomaly, ale iste stratili. Látaním a plátaním v mužstve sa nič nedocielilo a boli sme na konci ročníka tam, ako predtým. Bublina spľasla a zasa sme veľkú slávu v lige neurobili. ŠK Slávia Prešov sa umiestnila len na 8. mieste tabuľky. Letná príprava na nový ročník sa fakticky neuskutočnila, pretože sa blížila fronta a tak každý v tom čase najmä vo vedení myslel len na seba. Nový ročník ligy 1944/1945 bol rozlosovaný s tým, že sa začne ako obvykle 14. augusta. Začal sa však o týždeň neskôr. Fronta sa blížila k hraniciam východného Slovenska a tak v Prešove sa uvažovalo aj s alternatívou, že Prešov sa tohto ročníka nezúčastní, pretože bol problém nájsť hráčov, ktorí by mohli hrať. Západniari sa pripravovali celkom pokojne, no my sme neodohrali ani jeden prípravný zápas a čo nik nechcel, žreb nám prisúdil na prvé dve kolá výborné celky Žilinu v Prešove a OAP (odbor armádnych pretekárov) Bratislava v Bratislave. Vstup Prešova do ligy bol priam katastrofálny. V Prešove so Žilinou sme dostali na frak a hostia nás doslova roztrhali. Prehrali sme 1:5. Druhý zápas v Bratislave s OAP bol ešte horší a prehrali sme 0:6. To sme ešte nevedeli, že sa týmto zápasom predčasne ukončil nový ročník ligy a s trpkosťou sme sa vracali v noci rýchlikom z Bratislavy. Po zastavení vlaku v Púchove sa do vlaku navalila spústa slovenských po zuby ozbrojených vojakov a zvestovali nám, že vypuklo povstanie. Toto sa opakovalo na každej stanici, kde rýchlik stál a na každej zastávke nás presvedčovali, aby sme sa pripojili k povstalcom. Vysvetľovali sme im, že my sme študenti a 1. septembra nastupujeme do školy.Toto trvalo až po Spišskú Novú Ves a tak sme sa šťastne v podvečer dostali konečne do Prešova.
O 1. septembri len toľko, že školy s vyučovaním nezačali, rozišli sme sa do svojich domovov. Ja som sa spolu s priateľom vybral pešo do Kecerovských Peklian, kde sme obaja bývali a idúc okolo prešovskej železničnej stanice sme videli strašný obraz, keď do pristavených nákladných vagónov naháňali nemeckí vojaci tých slovenských mladých vojakov, ktorí nestačili utiecť do hôr, aby ich odviezli do Nemecka do koncentračných táborov. Šťastne sme dorazili domov a môj priateľ Imrich Kristan podobne ako aj ja na túto cestu do smrti nezabudneme. Ako hráč ŠK Slávia som vtedy ešte ani len netušil, že zápas v Bratislave bol mojím posledným zápasom v prešovskom drese.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
