polovici monarchie. Príslušné heslo nájdeme napríklad vo Veľkom zemepise A.F. Büschinga z r. 1785: "Kaschau, maď. Kassa, slov. Košice, Casovia, slobodné kráľovské mesto a pevnosť na rieke Hornád" atď. Okrem historického prehľadu však obsahuje i nezvyčajnú poznámku: "Pivo a vzduch tu nestoja za nič, najmä to druhé je nezdravé, ba až príslovečné."
Iný dojem získal o dvadsať rokov neskôr "ríšsky gróf" Dominik Teleki, keď sem zavítal na svojej "ceste po Uhorsku a niekoľkých priľahlých krajoch". "Ovzdušie je v Košiciach príjemné a pohodlie nikde v hornom Uhorsku také ako tu," konštatuje (nemecký preklad jeho cestopisu vyšiel v Pešti r. 1805). Čermeľský jarok, ktorý preteká prostriedkom mesta, "značne prispieva k pôvabu aj čistote mesta", no zvlášť ho upútal dóm sv. Alžbety: "nádherná krížová stavba z kamenných kvádrov" s dvomi vežami, "z ktorých jedna nie je dohotovená" mu pripomínala dóm sv. Štefana vo Viedni. Všimol si stoličný dom i radnicu ("veľmi pekné, len priveľmi vyzdobené budovy") a ďalšie "skvelé stavby", verejné záhrady. Početné dvojposchodové domy podľa neho dokazujú, že "sídlo hornouhorskej šľachty" opeknieva zároveň s tým, ako sa zväčšuje počet jeho obyvateľov: "zväčša Nemci a Slovania, menej Maďari" (r. 1784 ich malo dvanásťtisíc).
Znaky blahobytu a usilovnosti postrehol v Košiciach i Wilhelm Richter, ktorý dojmy zo svojho "putovania po Uhorsku a medzi jeho obyvateľmi" vydal roku 1844 v Berlíne. Pripisuje ich výhodnej polohe na obchodnej ceste "Po zničujúcom požiari o to krajšie povstalo z popola nemálo veľkých, ba honosných domov." I jeho upútala "katedrála či farský kostol", jednako kriticky poznamenal: "K takej starobylej a dôstojnej stavbe neveľmi pristane vežička so samými ozdôbkami, ktorú dobrí Košičania práve teraz opravujú."
Pri západe slnka vystúpil cestovateľ na vežu, odkiaľ sa mu naskytla "nádherná, hoci trochu ohraničená vyhliadka". Mesto pod ním sa mu už "nevidelo také nevýznamné, k večernej oblohe čnelo päť či šesť pôvabných kostolných veží." Vďaka starému strážcovi, ktorý mu pripomínal Hugovho Quasimoda, spoznal i družinu, ktorá tu bdela, aby v meste nevypukol požiar.
Uspokojila ho i ponuka v kníhkupectvách. "Na svoj úžas našiel som tu všetko z novšej a starej klasickej literatúry, ba i diela zriedkavé ako aj malú požičovňu. Nanajvýš prívetivý kníhkupec mi ochotne poukazoval svoje poklady." Nato sa spolu pobrali do kasína, "kde sa schádzajú vzdelanci a na báloch aj najelegantnejšie košické dámy. Lokál bol zariadený účelne, bálová sieň priam veľkomestsky, k tomu množstvo novín nielen z Uhorska, ale aj zo všetkých častí Nemecka."
V budove sa síce nachádzalo aj divadlo, návštevníka však vylákala na blízku promenádu vojenská kapela, ktorá "obstúpená hojným publikom práve spustila večernú serenádu: veselé pochody, valčíky, predohry a galopy aj národné hymny, a to jedno cez druhé". Tri razy do týždňa sa pri takýchto koncertoch "zíde na promenáde spodok i vrch spoločnosti. Pokým sa nóbl ľudia dôstojne prechádzajú v kruhu, dolná čas meštianskej triedy tisne sa okolo muzikantov, ktorí asi hodinu zabávajú publikum." Nanajvýš komicky pôsobil vraj pohľad na vyššie stavy, ako neprestajne pochodujú v kruhu, zatiaľ čo "mladí dôstojníci a zopár dandyov v civile dvorí vo večernom súmraku krásaviciam."
"Najkrajšie a najväčšie mesto horného Uhorska" nadchlo i rodenú Rakúšanku Teréziu Pulskú (Z denníka uhorskej dámy, Lipsko, 1850). V Košiciach obdivovala najmä "najkrajšie tabernákulum staronemeckej architektúry postavené za Mateja Korvína", teda dóm, ako ho "v nádhernom diele" opísal dr. Imrich Hentzlmann, "verný priateľ, ktorý obstál v búrkach minulých rokov", v nedávnej revolúcii.
Pár rokov predtým popustil uzdu fantázii C. von Morvell vo svojom čítaní o "zbojníkoch v Karpatoch alebo Uhorsko pred stopäťdesiatimi rokmi", ktoré vyšlo v Lipsku r. 1837. "Košicke hury, zbujnicke kamury" (!), plné jaskýň, skalných hniezd, poskytujú vraj výborný úkryt zbojníkom. "A hoci ich do roka zabijú na stovky, jednako zakaždým pribudne dorast, takže tomu niet konca.
Zoznámil sa vraj s nimi i samotný rozprávač, a to vďaka pastierovi, ktorý ho zaviedol k zbojníkom Jankovi a Bechušovi. Tí sa mu potešili, "že sa ani nedá vypovedať. Poriadny človek, hoci aj Nemec, vyhlásili viacerí." Poliaci, ale ani Uhri nemôžu vraj Nemcov vystáť. "Zato ja som vedel dobre po poľsky i po maďarsky, nuž ma radi videli. Ba Bechuš ma chcel oženiť s bratovou dcérou, že je to dievča pekné a veľmi dobré."
Vráťme sa na záver k W. Richterovi, ktorý sa po promenádnom koncerte vrátil na večeru do kasína. Hoci mu tu nechýbalo "nič z obvyklého komfortu", neodpustil si kritickú poznámku: "V Uhorsku majú i v najväčších reštauráciách nepríjemný zvyk zapáliť svetlá, až keď prídu hostia. Vojdete do takého lokálu, tma takmer nepreniknuteľná, obsluha pobieha jedno cez druhé, oblejú vás skôr, ako by ste si stihli sadnúť a kým aj na vašom stole konečne zapália sviečky", a to všetko "iba kvôli falošnej úspornosti". Dôvody na sťažovanie by sme mali, pravda, i dnes aj keď z podstatne inakších príčin.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
