Ako vnímate vzťah štátu, konkrétne ministerstva kultúry k tomuto múzeu a kultúre v regióne vôbec.
Vzťah je niečo, čo funguje v pozitívnej či negatívnej väzbe, alebo nie je žiadny. Keby som teraz mal charakterizovať vzťah ministerstva kultúry k múzeu A. Warhola v ostatnom období, charakterizoval by som ho ako žiadny. Čiže už nie je ani pozitívny ani negatívny. Jednoducho nie je. Lebo o akom vzťahu možno hovoriť, keď ústretovosť nie je žiadna, tá bola skôr na bývalom KÚ, ale to už sme doma. Je síce pravdou, že z Medzilaboriec je všade ďaleko alebo naopak, ale na druhej strane Slovensko je také malé, že keď to vezmeme v merných jednotkách sveta, tak sme príliš nafúknutí a myslíme si, že všade je ďaleko. Nikde nie je ďaleko, len sa nám nechce.
Politici už obchádzajú košiare. Možno sľúbia aj vám, že do Medzilaboriec nebude ďaleko...
Pokiaľ ide o umenie, ja som bol zhrozený z toho, ako odpovedal pán Fico, keď sme mu položili otázku ako bude s múzeom a kultúrou vôbec, keby sa Smer dostal k vláde. Odpovedal, že najprv bude ekonomika a potom kultúra. Ja sa obávam patologického syndrómu, že zhlúpneme natoľko, že nakoniec sa budeme musieť vracať úplne na začiatok, k základnému poznaniu, že najprv musí byť nejaké duchovno, aby potom mohla byť ekonomika. Pretože vnútorne prázdni ľudia sú určite na hranici patológie a nevidím ekonomickú prosperitu v súčasnom nabíjaní si vreciek peniazmi.
Vnímate súčasné dianie ako jednostranný proces zameraný iba na konzum. Čiže rozvíjanie jednej a zanedbávanie druhej stránky života.
Áno, je to tak. Tí komunisti neboli až takí sprostí, keď hovorili o všestrannom rozvoji osobnosti. To predsa nie je ani ich výmysel, to hovorí aj kresťanská filozofia. Pozrite sa, všetky impéria padli, keď duchovno začalo klesať a materiálno rásť. Príkladov je dosť od rímskeho impéria až po nedávne ruské. Myslím si, že ako Slovania sme doteraz prežili iba preto, že sme boli duchovne plní. My sme na nikoho nevytiahli ani vreckový nožík, nikoho sme neokupovali, neohrozovali, ale vďaka duchovnej sile sme dokázali sa cez všetko preniesť.
Paleš tvrdí, že Slovania na svoju úlohu ešte len dozrievajú. Podobne ako Vy akcentuje ich duchovný rozmer, ale s tým, že bude určujúcim až pre vytvorenie nového typu budúcej ľudskej spoločnosti. Možno o tisíc či viac rokov.
Ja s ním súhlasím, len zabudol povedať ešte jednu vec, že kým k tomu dôjde, ešte tu bude veľmi veľa zla. Myslím toho zla, ktoré dopadne na človeka. Lenže tomu sa dá zabrániť, sú na to možnosti i prostriedky, predovšetkým ľudský rozum. My sme v niektorých veciach veľmi fatálni. Čakáme na to alebo na hento, všetko sa snažíme nejako zdôvodniť, lebo tak to musí byť. Musíme padnúť na hubu, aby sme sa spamätali, až potom sa začneme otriasať a vracať späť, kdesi na začiatok. Ten graf ľudského bytia, alebo ak chcete vývoja, veľmi pekne a presne môžeme sledovať každý na svojej ruke. Narovnajte prsty a sledujte. Palec, to je začiatok, počatie, alebo ak chcete Adam a Eva, alebo pre niektorých opica. Ten vývoj potom prekonáva dlhú a náročnú cestu po ukazovák. (Nakoniec, je pravda, že všetko, čo potrebujeme v živote vedieť, sme sa naučili v materskej škole), potom ešte trochu stúpame po prstenník, ten je vrcholom a vzápäti už iba klesáme dole. Potom možno zase príde nová ruka a ten cyklus začne znova. Ale v tomto čase, nehovorím, že sme na nejakom vrchole, ale určite sme na nejakom Piku komunizmu, kde nám hrozí, že spadneme, ale na druhú stranu.
Možno, že tie naše vzostupy, pády a ohrozenia súvisia aj s tým, aký vzťah si dokážeme vytvoriť k umeniu, ku všetkému, čo je krásne a pozdvihuje našu dušu, teda človeka v nás. Táto doba je chorá túžbou po peniazoch, mamone, hmote. Biznis je o všetkom inom len nie o vytváraní si vzťahu k umeniu a jeho podpore. Základňa zvysoka kašle na nadstavbu a nepotrebuje ju. Ako vnímate tento rozpor?
Ja by som prehodnotil vo vzťahu ku kultúre a umeniu kategóriu nadstavba. Povieme, že kultúra a umenie sú nadstavba a politici to pochopia tak, že čo je nadstavba, to je niečo navyše, to je prepych, ktorý si budeme môcť dovoliť až vtedy, keď uspokojíme svoje materiálne potreby. Skrátka, keď budeme mať plné bruchá. My si nahovárame, že pred pár rokmi sme sa zbavili totality. Nie, nezbavili sme sa jej, my sme sa zbavili iba jedného jej druhu, ale ďalej sme pod totalitou trhu, módy, peňazí a všetkého materiálneho, čím sa necháme obmedzovať.
Čím ďalej tým viac aj umenie sa komercionalizuje a stáva sa manipulátorom ľudí. Nakoniec, aj o slávnej Warholovej Campbellovej polievke môžeme povedať, že je predstaviteľom komercie. Možno sa pýtať, aké umenie sa skrýva v presnom vyobrazení krabice na polievku? Nejde náhodou iba o dobre urobenú reklamu?
Všetko je komercia. Dnes aj Bach, ale či Leonardo do Vinci, Rembrandt či Modigliani nerobili komerciu? Celé dejiny umenia sú dejinami komercie. Veď vari sa nemaľovalo na objednávku? Umenie je aj biznis, veď sa na ňom dá nesmierne zbohatnúť a príkladov je nesmierne veľa. Jedna pani mi povedala, že Warhol bol zakladateľom manipulácie, ale ľudskej. Niečo ako bol v politike Dubček s jeho ľudskou tvárou. Chcela tým povedať, že Warhol svojou tvorbou nikomu neublížil, ale tí, ktorí dnes manipulujú s nami nám ubližujú. Poviem vám, čo je veľké na Warholovi. Je to realizmus. Nie socialistický, ten veci prikrášľoval. Warhol bol človekom, ktorý vytvoril zrkadlo tváre človeka takého, akým ho videl, akým ten človek naozaj bol. Nebolo to krivé zrkadlo. Veľkým v umení by mala byť pravda a Warhol je otcom novodobej pravdy v umení. Ukázal ľuďom takú tvár akú mali, ale im pritom neublížil. A v tom je rozdiel medzi ním a množstvom iných umelcov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
