siedmej pomaličky vsúvalo cez hlavný vchod absolvujúc vstupnú prehliadku nebezpečne sa tváriacich ochrankárov.
Niečo cez dvetisíc návštevníkov takmer okamžite zaplnilo do posledného miestečka tribúny na poschodí. "Kotol" pred pódiom obsadili najnedočkavejšie fanynky, od atakov na javisko ich však neoblomne delila mreža, ktorú posilnili ešte nebezpečnejšie sa tváriaci ochrankári.
Množstvo spotrebiteľov kysíka sa takmer okamžite podpísalo na kvalite vzduchu v hale. To však už okolo pol ôsmej nik nevnímal. Napriek tomu že sa už odvšadiaľ ozývalo hudobné intro, hlavných predstaviteľov nikde! To už vrieskala celá ženská časť diváckeho osadenstva, ktorej kontrovali mužské polovičky veľavravným piskotom. Konečný zvuk, ktorý vznikol fúziou dvoch predchádzajúcich sa zosilnil v momente, keď šestica chlapcov naveľa vybehla na pódium. Staré zlaté časy, keď sme si pred koncertom dávali vatu do uší. Dnešná mládež je rozhodnutá pokojne šporiť na načúvacie zariadenia, úvodnú skladbu, ktorú NoName bez dlhých rečí spustili totiž podporila hurónskym zborom, ktorý sa niesol už počas celého koncertu.
"Rozmýšľali sme nad nejakou úvodnou rečou pri príležitosti nášho posledného koncertu v rámci šnúry, tu v Košiciach. Nenapadlo nás nič lepšie okrem dvoch slov - konečne doma!" privítal rozvášnený dav spevák Igor Timko a spustil ďalšiu z hitoviek nešetriac choreografickými kreáciami, vďaka voľným rukám. O sprievodnú gitaru sa totiž postaral "benjamínek" kapely, štvrtý z klanu Timkovcov, pätnásťročný Dušan.
Eufória pod pódiom sa zvyšovala najmä keď Igor 'krok-sun-krok' zamieril bližšie k vrieskajúcej mládeži, aby letmým dotykom svojej dlane primäl vyvolené v predných radoch svoju končatinu minimálne týždeň chrániť pred vodným kohútikom.
Ochudobnení neboli ani stále istejšie sa do rytmu pohybujúci "tribúnisti", ktorí si celý koncert mohli v kľude odsledovať vďaka veľkopošnej vieoprojekcii, nehovoriac o efektných ohňostrojoch, ktoré účelne hecovali atmosféru.
Za strojmi a spevákom však nezaostával ani zvyšok kapely, ktorý po celý koncert vypomáhal Igorovi so speváckymi refrénmi. Opäť sa zaskvel parochňou skrášlený klávesák Zoli Šallai, ktorý zaimprovizoval raperskú vsuvku vo svojej skladbe Nenormálna. Clivé duše potešil nezvyčajný aranž - len Igor a klavír - v skladbe Ja budem tvoj.
Po dvoch nekompromisne vykričaných prídavkoch nasledovala autogramiáda, spoločné fotky, gratulácie, darčeky, božteky a následné oslavy v košických podnikoch.
A ako košický koncert prežívali samotní No Name?
"Normálne sme mali trému. Záleží nám na tom, aby nás doma publikum prijalo, vždy sme tu mali dobré zázemie a ľudia nás opäť nesklamali," hovorí Zoli Šallai.
"Na Košice sme sa tešili úplne najviac a osobne sa mi tu hralo najlepšie. Tréma po druhej skladbe pominula a už to išlo samo. Ale vynikajúce odozvy sme mali i v ostatných štrnástich mestách, všade bolo plno, turné dopadlo ma jednotku a už teraz mi je smutno, že je koniec. Práve máme, ako to my hovoríme "svätý týždeň", kedy je kľud a potom sa opäť rozbehneme v aktivitách. Teším sa, ja už totiž bez hrania neviem byť, chýbalo by mi to," smeje sa Zoli.
A má prečo. Darmo. Ľudia NoName chcú, chcú ich pesničky, chcú ich texty, ktoré priamo pomenúvajú to, čo dnes každý prežíva. Na dlhé filozofovanie nie je čas, životné postrehy zaodeté do jednoduchých, úderných melódií vypredávajú haly a prinášajú Zlaté platne, čo chalani veľmi rýchlo pochopili, vďaka čomu si teraz úplne zaslúžene "oslavujú život".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
