národných farbách?" Dostal kladnú odpoveď, podobne ako aj od všetkých spoluhráčov. Priznal sa, že pochodil všetky obchody v Košiciach, ba bol aj v Prešove, ale nepodarilo sa mu také kúpiť. Návnada dokonale zabrala: čo čert nechcel, Klimčok v týždni pred odchodom do Plzne niečo vyviedol a do Plzne nebol nominovaný ani ako náhradník. Pri preberaní výstroja v piatok smutne v kabíne postával, pretože nebol na súpiske. Brankárom bol nominovaný Tomáš Ando, ktorý "pyžamo" mal. Nemal, podobne ako my ostatní! Klimčok si aj napriek tomu zabalil výstroj, prišiel pred odchodom vlaku na stanicu a so slzami v očiach, keď sa vlak pohol, ukazoval na ruke päť prstov, že toľko v nedeľu dostaneme. Najväčšie prekvapenie však bolo, že do odchodu vlaku sa nedostavil náš kapitán mužstva Miloš Klimek. Dodnes neviem, či platila verzia, že bol chorý alebo tá, že nemal do vlaku potrebné pyžamo.
Podobne ako Klimčok v Košiciach aj v Plzni nám ukazovali päť prstov, toľko že vyfasujeme od domácich. Mali pravdu jedine v tom, že rozdiel piatich gólov bol, ale v náš prospech, pretože sme Plzeň porazili 6:1. Na tento zápas spomínam preto, že bolo asi 10 minút do konca zápasu, výsledok bol ako som napísal, keď mi Kertész zakričal: "Oheň, /od prvého dňa môjho príchodu do Košíc mi dal toto meno/ zrob dajakú srandu, naj Česí uvídza daco slovenské." Dal som si poradiť. Na polovici ihriska som dostal prihrávku, obišiel som ich asi štyroch hráčov až k rohovej zástavke, obrátil som sa a bez toho, aby mi niekto zobral loptu, som sa s ňou vrátil na našu polovicu. Obecenstvo zmĺklo, bolo ticho ako na pohrebe, keď obrátiac sa som sa znovu pustil k plzenskej bráne, ale to som sa už jej musel zbaviť, lebo tu už išlo o život!
So stravovaním na Slovensku neboli problémy, no v Čechách a na Morave nebol v reštauráciách zavedený systém ako u nás, že ste sa mohli naobedovať lacnejšie na lístky a drahšie bez lístkov. Naše stravovanie na cestu tam a späť zaisťoval náš zásobovateľ, ako ho volali, "géhaš", nezabudnuteľný "Biči Báči" Prašen. Malá epizódka je k dispozícii, keď po prvom zápase proti Viktorii Žižkov v Prahe sme jeden deň zostali v Prahe , prezreli sme si mesto a pozreli sme si aj štadión AC Sparta Praha na Letnej. Tam nás zastihol aj čas obeda, zašli sme do najbližšej reštaurácie, kde čašník hneď zbadal bandu cudzincov a rovno na nás: "Lístky na maso máte?" Mäsité jedlo v Prahe v tom čase v reštaurácii ste dostali, len keď ste mali lístky. Ponúkol nám však "brambory s omáčkou", čo sme kvitovali a tak niektorí hladní sme z tých porcií skonzumovali aj päť dávok. Okorenili sme to patričným humorom a večer pri vlaku a nástupe na spiatočnú cestu, hladní ako vlci sme skoro aj našého dobrého pána Prašena zjedli. Moja spomienka patrí aj na pána trénera, zaslúžilého majstra športu Antonína Fívébra. Ten od prvého dňa svojho príchodu do Košíc sa na zemiaky ani nepozrel. Raz som sa ho na príčinu spýtal: "Pane mistre, vám slovenské zemiaky nechutnajú?" Náš milý dedko mi dal patričnú odpoveď: "Milane, ja za války v protektoráte jedl tolik brambor, až jsem z toho dostal Ischias!" Od príhody v reštaurácii na Letnej náš pán Prašen na každý zájazd nosil aj lístky na mäso.
Keď sme už pri témach cestovanie a stravovanie, spomínam si na príhodu v jeseni 1946, keď sme v sobotu ráno vyrazili z Košíc do Prahy odohrať zápas s SK Libeň. Večer sme mali byť už v Prahe v hoteli Paríž, osud nám to však nedoprial. Pred Vrútkami zastavil rýchlik pred mostom, museli sme peši prejsť na druhú stranu, kde bola pristavená nová vlaková súprava. Miesta nám strážila železničná polícia. Trvalo to však niekoľko hodín, kým bol presun cestujúcich dokončený a do Prahy sme prišli o 4-tej hodine ráno v nedeľu. Ešte sme si ani dobre neľahli, keď nás budili k raňajkám, pretože zápas s Libňou mal začiatok o 10. hodine. Nastúpili sme, Libeň sme porazili 4:2 a po zápase nasledovala cesta domov, ktorá zasa trvala 22 hodín a v Košiciach sme boli v pondelok pred večerom. Ešte šťastie, že sme mali pána Prašena, ktorý nám zabezpečil aj stravu na cestu mimo vlastných zásob a pracovníci hotela Paríž nám priniesli jedlo do vlaku. Ešte predtým, ako sme mali prejsť mostom, zbadal Ferko Greškovič, že má orezaný klobúk a zostala mu len "hrncová" časť na hlavu. Kertész nemeškal a podal vysvetlenie: "Kedz pujdzeme po mosce, ta tote harčky sebe dajce na hlavu. Dolu vo Váhu majú vodnici také isté a keby bulo plano, ta nas zachraňa, bo sebe budu mišľec, že jim prišla na návštevu rodzina!" Pri každej našej ceste na zápasy sa niečo udialo. Niekedy toho bolo viac, inokedy menej, ale vždy bolo veselo aj keď sme prehrali. Mali sme kolektív všetkými masťami mazaný, v ktorom sa nik nemohol ani nesmel uraziť. Na týchto spoluhráčov nie je možné nikdy zabudnúť!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
