toľko parkov, keď v nich nedokáže prírodu efektívne chrániť? - pýtame sa s ministrom životného prostredia SR Lászlóom Miklosom

- Žiadne ďalšie národné parky už nebudú, ani v blízkej budúcnosti a možno už vôbec nikdy. Druhá vec je, či ich máme dosť. My potrebujeme chrániť prírodu a nie národné parky. Tie sú len jedným, tretím, stupňom jej ochrany. Na Slovensku musíme postupovať podľa toho, akú časť prírody a v akom stupni chceme chrániť. Pripravujeme novelu zákona o ochrane prírody, ktorá oddelí stupne ochrany prírody od názvov. Tak budeme môcť chrániť prírodu kdekoľvek, aj mimo parkov. Zároveň budú môcť byť v parkoch aj tie prísnejšie, ale i menej prísne stupne ochrany. Treba si uvedomiť, že park je nielen územím chrániacim prírodu, ale i kultúrno - spoločenskou kategóriou, kultúrnym a prírodným dedičstvom.

Chránené územia v SR sa však napriek ochrane devastujú, vrátane Slovenského krasu. Národný park tomu zabráni?

- Sám osebe nie.

Čo tomu zabráni?

- Ľudia. Musia byť presvedčení, že zákony sú dobré, že ich nie je treba obchádzať a že príroda si zaslúži ochranu.

Ste spokojný so súčasným stavom ochrany prírody?

- Nie a ani nikdy nebudem. Nedostatočné je najmä materiálne zabezpečenie, i keď na tomto poli sa za posledné tri roky veľa urobilo. Oproti rokom 1997- 98 sa každý rok v rozpočte vyčlenilo na ochranu prírody naviac o 30 miliónov korún. Aby som bol spokojný, potreboval by som dvojnásobný rozpočet.

A s efektivitou systému ochrany prírody ste spokojný?

- Ani s tým nie som celkom spokojný. Dosiahli sme pokrok v tom, že sa ochrana prírody začala vzťahovať na celú plochu územia, nie len na vybrané prvky. Celé Slovensko je rozdelené medzi 23 subjektov chránených území, v ktorých majú rozhodujúcu úlohu chránené krajinné oblasti a národné parky. Tie zabezpečujú celoplošnú ochranu. Nie som spokojný s organizačnou stránkou ochrany prírody. Vedel by som si predstaviť, že by tieto organizácie mali právnu subjektivitu, aby mali možnosť si zarobiť a aby niesli zodpovednosť na svojom teritóriu. Viac menej podobný systém funguje napríklad v Maďarsku. V tomto momente je pre nás však nereálny.

Prečo?

- Nezdá sa mi, že by boli ochranári schopní sa sami postaviť na vlastné nohy. Finančne i profesionálne.

Správy nedokážu účinne chrániť prírodu, pretože územie v pravom slova zmysle nespravujú. Nemajú rozhodovacie a výkonné právomoci, sú len odbornými organizáciami. Tieto právomoci má štátna správa. Nie je v tom problém efektivity?

- Nie. Problém je možno v spolupráci so štátnou správou, v komunikácii a v osobných konfliktoch.

Spomínali ste Maďarsko, kde ochrana prírody má na starosti celé chránené územie a má k výkonu tejto činnosti kompetencie, dokonca v území i podniká...

- Tento model nemôžme kopírovať, lebo nemáme špecializovanú štátnu správu, ako pred niekoľkými rokmi, z ktorej by sme mohli niektoré právomoci delegovať správam chránených území.

Nie je náhodou chyba v ochrane prírody, že ľudia neprijali vyhlásenie Slovenského krasu za národný park pozitívne? Prečo park a ochrancov prírody vnímajú ako niečo zlé, obmedzujúce. Vlastníci lesov dokonca spisovali petíciu proti parku.

- S vlastníkmi sme pred vyhlásením jednali. Máme o tom zápisnice. Až na tri subjekty všetci súhlasili, aj protestujúci vlastníci lesov. Mnohokrát som už zopakoval, že prekategorizovaním na národný park nedochádza k žiadnej zmene. Jedine, ak chce niekto mimo lesohospodárskeho plánu vysadiť cudzokrajný strom, potrebuje na to súhlas. To je všetko. Obmedzenia v lesnom hospodárení sú predsa dané zákonom o lesoch. Som presvedčený, že ľudia boli voči parku naladení negatívne kvôli dezinformáciám, dojmom a predsudkom. Pripúšťam však, že ministerstvo a jeho zložky nevysvetľovali dostatočne a včas všetky súvislosti tohto kroku.

Pri slávnostnom vyhlasovaní Slovenského krasu za národný park ste uviedli, že tu bude pre ľudí, že zatraktívni územie a podporí rozvoj cestovného ruchu. Ako si v tejto súvislosti napríklad vysvetliť fakt, že ministerstvo zamietlo udelenie výnimky na prevádzkovanie sprievodcovskej jaskyniarskej služby v Krásnohorskej jaskyni?

- Národný park s tým nemá nič spoločné. Jaskyne sú v piatom najprísnejšom stupni ochrany, bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú a na akúkoľvek činnosť v nich je potrebná výnimka.

Narážam ale na principiálny a všadeprítomný konflikt medzi ochranou a vykonávaním aktivít nepoškodzujúcich prírodu. V chránených lokalitách sú na všetky takéto aktivity potrebné výnimky, o ktorých subjektívne rozhodujú úradníci. Veď už len ak opustíte turistický značkovaný chodník, porušujete zákon. Ako potom zatraktívniť takéto územie, pritiahnuť doňho ľudí a niečo im ponúknuť?

- Neskúmal som, či v konkrétnom prípade, ktorý spomínate, bolo zamietnutie výnimky oprávnené. Osobne si myslím, že taká jaskyniarska sprievodcovská služba, pokiaľ sa robí ohľaduplne, nemôže jaskyni uškodiť. Ale ani nepomôže nejako obzvlášť regiónu v cestovnom ruchu.

Akože nie. Ak jaskyňu navštívilo za dva roky vyše 2 tisíc turistov, verejnosť o nej získala pozitívne referencie a sprievodca zamestnal okrem seba sezónne ďalších 2-3 ľudí.

- Ale to je všetko.

Pre začiatok je to snáď dosť. Obzvlášť v regióne s 33-percentnou nezamestnanosťou, ktorému sa stále prízvukuje, že má výnimočné prírodné danosti, z ktorých by mal žiť. Ako si v tejto súvislosti vysvetliť, že jaskyne, ktoré sú dokonca v ústave definované ako súčasť národného bohatstva, likvidujú veľkolomy vápenca? Mnoho z nich už zmizlo z tohto sveta a boli zomleté na vápencový prášok, mnohé sú ťažbou neustále ohrozované. Napríklad Diviačia priepasť na Plešiveckej planine - súčasť prírodného dedičstva UNESCO, blízko ktorej je gombasecký lom.

- To je bolestivé miesto aj v mojej duši. Existuje tu jedine možnosť, že by ťažiarenské firmy z vlastného rozhodnutia nešli až na hranice vytýčených dobývacích priestorov. Štát nemá v súčasnosti žiadne páky, aby ich obmedzil, pretože neporušujú zákon.

Ich dobývacie priestory, vytýčené dávno, sú ale obrovské, so zásobami na stovky rokov. Zriadené boli v inej spoločenskej situácii, keď sa ochrane prírody neprikladala taká váha a o trvale udržateľnom rozvoji u nás nik nehovoril. Skutočne nemôže dnes štát nejakým spôsobom ich činnosť obmedziť, ak navyše nedokážu všetku vyťaženú surovinu z technologických dôvodov spracovať a z desiatok tisícov ton kvalitného vápenca produkujú vlastne odpad?

- Skúste mi poradiť riešenie...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.