najlepšie, šikmá veža je postavená na zasypanom koryte rieky. Napriek tomu stojí a dodnes je vyhľadávanou turistickou atrakciou.
Keď v roku 1178 boli hotové prvé poschodia, veža akosi prestala poslúchať. Začala sa nakláňať na sever, stavitelia sa ju pokúsili narovnať. Predĺžili stĺpy, zvýšili klenby, ale veľa to nepomohlo. Ešte pred dokončením štvrtého poschodia sa výstavba zastavila kvôli vojne. So stavbou pokračovala ďalšia generácia v roku 1272. Veža sa začala nakláňať na juh, preto stavitelia predĺžili stĺpy. V roku 1278 sa na siedmom poschodí odkláňala od kolmice o 81 centimetrov, stavbu opäť prerušili.
Nová generácia pokračovala v stavbe v roku 1360. Pri severnom vrchole začali budovať zvonicu. Na južnej strane pridali dva schody aby vyrovnali rastúce naklonenie. Celá stavba má hmotnosť takmer 15000 ton, veža sa stále náklaňala na juh. Nakláňala sa ďalej, sklon sa zvýšil na päť stupňov. Okolo roku 1838 sa veža naklonila o pol stupňa. Posunutím základov sa posunula o šesťdesiat centimetrov. V roku 1934 za Mussoliniho vlády vyvŕtali pod ňou 361 dier a pod kamenné základy natlačili 80 ton riedkej malty. Po tomto zákroku sa naklonila o dve centimetre.
V roku 1989 sa zrútila mestská veža v Pavii, čo vyvolalo značný rozruch. Po tejto udalosti talianska vláda šikmú vežu pre verejnosť uzavrela. V roku 1992 ju vystužili pomocou oceľových pásov, v rokoch 1993-1994 okolo základov postavili robotníci kruh z betónu, pokúsili sa ju vyvážiť protizávažím. Veža sa o dva centimetre narovnala, napriek tomu s týmto riešením odborníci neboli spokojní. Nepáčili sa im olovené ingoty, ktoré nepôsobili esteticky.
V roku 1989 bolo naklonenie kritické, preto bolo potrebné niečo urobiť. Mesto si pri tom uvedomilo, že nie je potrebné vežu úplne narovnať, lebo by prišli o turistickú atrakciu. Narovnanie veže, ktorej vrchol sa od základu odkláňal o tri a pol metra bola nevyhnutná. Prácami poverili profesora pôdnej mechaniky z Anglicka Johna Burlanda. Jeho úlohou bolo znížiť sklon veže z hrozivých päť a pol stupňa na päť. Aby znížil sklon o pol stupňa bolo potrebné zdvihnúť základy na severnej strane stavby o štyri metre. Takmer 15 000 ton zdvihnúť o štyri metre vôbec nie je jednoduchá vec ani pri výdobytkoch modernej techniky.
Keď profesor zverejnil svoju koncepciu, tak hneď natrafil na mnohých odporcov. Medzi odporcami bol Piero Pieerotti, oficiálny historik veže. Podľa neho profesor Burland svojim prístupom ohrozuje existenciu veže. Nápady, ako stavbu zachrániť sa množili ako huby po daždi. Objavili sa celkom reálne nápady, niektoré však boli smiešne. Podľa jedného nemenovaného odborníka mali objekt zdvihnúť pomocou teplovzdušných balónov. Iní navrhovali aby sa upravilo okolie, aby veža vzbudzovala dojem ako keby bola vzpriamená. Talianska byrokracia spôsobila nekonečné odklady, ale napokon talianska vláda pristúpila ku rekonštrukcii podľa Burlandovho projektu.
Burland navrhol, aby spod základov stavby začali pomaly ťažiť pôdu. Predpokladal, že by sa mali základy budovy pomaly zosúvať do dutín a veža by sa mala postupne vyrovnávať. Ľudia sa začali búriť, že Angličania im zničia jednu z najvyhľadávanejších turistických atrakcií. V roku 1992 na Burlandov príkaz stabilizovali prasklinu na prvom podlaží oceľovými podperami. Olovené tehly a oceľové laná mali zabezpečovať stabilitu budovy, kým sa spod základov ťažila zem.
Zeminu odstraňovali bez problémov, výkopové práce sa skončili v júni 2001. Naklonenie v porovnaní s rokom 1990 sa zmenšilo na prijateľnú mieru. Profesionálne úsilie bolo úspešné, lebo dnes má veža sklon aký mala v roku 1810. Podľa profesora Burlanda by mala veža v tejto polohe vydržať tristo rokov. Vedci si dodnes vymieňajú názory, prečo sa veža pri takomto kritickom sklone dodnes nezrútila. Budova sa správa tak, ako keby odolávala gravitácii. Na niektoré záhady sveta nedokážu nájsť odpoveď ani vedci. Práve kvôli šikmej veži navštívi Pisu ročne asi milión turistov...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
