osamelom ostrove vulkanického pôvodu, jednej z kolónií Chile, vzdialenej 3700 kilometrov od brehov Južnej Ameriky a 4 tisíc kilometrov od tanitských ostrovov. Má zhruba tritisíc obyvateľov, a so svetom ho spájajú letecké linky. Pri brehoch tejto exotickej piade Zeme kotvia už aj luxusné lode vrátane zaoceánskych, privážajúce návštevníkov túžiacich po spoznaní nevšedných javov. Zvedavosť podnecujú najmä obrovské kamenné sochy, niekoľko desiatok metrov vysoké. Šťastlivci a bohatší častejšie túžia po pobyte na ostrove s rozlohou 24 x 12 kilometrov. Prichádzajú a spravidla na strávenie veľkonočných sviatkov, presnejšie dní menín a súčasne i narodenín - objavenia práve tohto miesta.
Stalo sa tak zhodou nepredstaviteľných náhod. Tri lode holandského admirála Davida Roggeveena zakotvili pri ostrove 6. apríla 1772 pred 230. rokmi práve Veľkonočnú nedeľu. Obrovská búrka nedovolila 134-člennej posádke vyplávať. Museli preto zotrvať tam, kde ako sa neskôr dozvedeli, cudzia noha ešte nikdy nevkročila. Rozhodli sa, že ostrov pomenujú Veľkonočným. Pravdou je, že praobyvatelia ho nazývali Rapa Nui, Veľká Rapa a hovorili aj o veľkom tancujúcom vesle... Ktosi práve toto miesto nazval aj "pupkom sveta".
Holanďanov prekvapilo, že väčšina obyvateľov bola odetá veľmi skromne, iba do sukní zo šúpolia. Voči námorníkom sa právali priateľsky. Obdarovali ich množstvom ovocia a mäsa. Najväčším prekvapením pre nich boli obrovské kamenné sochy - mimoriadne starostlivo a odborne vytesané. Z denníkov objaviteľov vyplýva, že práve na úpätí týchto gigantov nachádzali domorodci svoj pokoj, oddych, aj miesto prinášania obetí. O polstoročia neskôr si ostrov privlastnili španielski námorníci, a v roku 1862 "profesionálni" hľadači otrokov z Peru uniesli asi tisíc praobyvateľov. Neskôr tu Francúzi začali chovať ovce a hovädzí dobytok, čo trvalo dovtedy, kým stáda nespásli všetko rastlinstvo a zostala iba spustošená vulkanická zem.
Rapuánci, ako sa obyvatelia ostrova nazývajú, radi oslavujú a veselia sa. Veľká noc tu má svoje osobitosti. V procesiách, ktorými sviatky začínajú, veriacich sprevádza dvojmetrová z dreva vyrezaná socha Panny Márie. Cesta procesie sa končí pri kostole, sídla sochy. A potom prichádza na rad to, čo ľudia očakávajú po celý rok - hody, aké málokto zažil. Dvaja chlapi odstránia lopatami hromadu zeminy a obradne odkrývajú tajomstvá podzemnej kuchyne, kde sú upečené kusy mäsa mladých bravov, kureniec, baraniny, ale aj banány a batáty - sladké zemiaky (topmambury). Svojimi špecialitami najskôr ponúknu hostí, ktorí ani po dlhšom váhaní nedokážu zjesť to, čo majú pred sebou. Z nápojov sa podáva iba jeden druh domácej pálenky, ktorá rovnako ako hlavný chod, môže chutiť iba domorodcom. Návštevníci si namiesto všetkého zvolia radšej prechádzku, sledujúc súčasne západ slnka, ktorý je práve na tomto mieste sveta nezabudnuteľne krásny.
Autor: jn
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
