svoju dohru až pred súdnym senátom. Výkon trestu odsúdených za trestnú činnosť je témou stále aktuálnou. Navštívili sme Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach-Šaci, kde si odpykávajú svoje tresty odsúdení v II. nápravno-výchovnej skupine. Tá je určená pre páchateľov odsúdených za závažnejšie trestné činny a pre osoby viackrát súdne trestané. Zaujímali sme sa, ako prežívajú svoj trest odňatia slobody odsúdení, aké majú podmienky, čo im chýba okrem slobody a čo by chceli na výkone trestu zmeniť. Ochotní rozprávať sa s nami bol 33-ročný Marián L.
Prečo ste vo výkone trestu a aké sú tu v Šaci podmienky?
"Je ťažko začať, i keď otázka je jednoduchá," usmial sa najskôr Marián, potom však s pocitom krivdy pokračoval. "Bol som odsúdený pre trestný čin pokusu o vraždu. Za to som dostal 10 rokov nepodmienečne v II. nápravno-výchovnej skupine. Vo výkone trestu som prvýkrát a pevne verím, že aj naposledy. Skutok, ktorého som sa údajne dopustil, neľutujem. Skôr mi je ľúto okolností, za ktorých som bol odsúdený. Osobne som presvedčený, že som nebol spravodlivo odsúdený a podľa môjho názoru 10 rokov straty slobody je výška trestu úmerná paragrafu, ale nie tomu, čo sa v skutočnosti v mojom prípade stalo. Samotný výkon trestu, ako aj režim, sa dá prirovnať k výkonu vojenskej služby a myslím si, že na vojne to bolo často oveľa horšie. Tu v ústave mám to šťastie, že som pracovne zaradený ako pomocný kuchár vo vývarovni pre odsúdených. Vo voľnom čase, ktorý máme určený plánom, máme možnosť sledovať televíziu na spoločenskej miestnosti. Môžeme hrať rôzne spoločenské hry, na každom oddelení je pingpongový stôl, v ústave hráme futbalovú miniligu. Vydávame aj vlastný časopis pre odsúdených."
Čo budete robiť po ukončení trestu a návrate na slobodu?
"Je to ešte zopár rokov, no ešte viac sa budem hanbiť za túto spoločnosť, ktorá ma odsúdila nespravodlivo. Určite chcem opustiť republiku, v ktorej sa radový občan nedovolá pravdy. Som Slovák, ale necítim sa tu ako doma. Zatiaľ po mojich neúspešných pokusoch dovolať sa spravodlivosti ma nikto počas môjho výkonu trestu nepresvedčil o tom, že v slovenskej justícii nejaká spravodlivosť existuje.
Viete, mám veľa osobných problémov. Personál ústavu mi je nápomocný v rámci rozsahu predpisov. Výkon trestu má v mojom prípade veľmi negatívny dopad na rodinu. Počas výkonu trestu som sa rozviedol, stratil som deti. Mama s plačom prichádza na návštevy a denne sa za mňa modlí. Veľmi sa trápi kvôli mne. Keď už som spomenul návštevy, tak po nových opatreniach môžeme mať jednu mesačne. Dve hodiny raz v mesiaci za sklom sú však málo. Je to psychické odďaľovanie od rodiny. Keby som mohol, tak by som sa hneď zriekol nárokového balíka do hmotnosti päť kilogramov. Ten máme povolený tiež raz do mesiaca. Vymenil by som ho za návštevu bez skla, aby som mohol mamku objať a navzájom sme sa mohli psychicky podporiť."
Ako znášate výkon trestu?
"Poslednú dobu veľmi ťažko. Nemám chuť sa zdôverovať so svojimi problémami, som podráždený a cítim, že moja psychika sa začína rúcať. Pred určitou dobou sa vykonala zmena názvov z Nápravno-výchovného ústavu na Ústav na výkon trestu. Myslím si, že v tomto prostredí sa človek ťažko prevychová a skôr opačne sa tu naučím veciam, ktoré som predtým nikdy nepoznal. Ľudia vonku majú mylné predstavy a skreslené informácie o živote nás, odsúdených. Výkon trestu určite nie je nijaká dovolenka v luxusnom hoteli. Už veľakrát som čítal v novinách veci, ktoré nie sú vôbec pravdivé."
Existuje šikanovanie medzi odsúdenými?
"Možno, ale ja osobne som sa s tým nikdy nestretol."
Čo vás viedlo k spáchaniu trestného činu?
"Na túto otázku nemienim odpovedať. Najlepšie by bolo, keby ste sa obrátili na súd, ktorý ma odsúdil. Možno zistíte objektívnu pravdu."
Autor: Vladimír Holub
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
