Vlastimil M.
"Ani neviem, kde by som mal začať. Ešte pred mojím odsúdením vcele predbežného zadržania sme sa rozprávali o všeličom možnom a ľudia sa tam striedali skoro denne. Keď som spolubývajúcim porozprával svoj príbeh, tak tí už skúsenejší mi povedali: Ty určite pôjdeš do dvojky a tam to nebude ako v jednotke. Tam ťa naučia poriadku. A keď sa nebudeš správať tak, ako ti mazáci prikážu a ak ťa náhodou niekto nepodreže, nuž v tom lepšom prípade prídeš o poctivosť. Od tej chvíle až do verdiktu súdu som po nociach poriadne nespal a trápil som sa. Na pojednávaní súd rozhodol, že budem zaradený do II. Nápravnovýchovnej skupiny. Nakoľko som ešte nikdy nebol v dvojke, zmocnil sa ma pocit strachu."
Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudkov nastúpili spoločne asi dvadsiati odsúdení, spútaní vo dvojiciach, do ´ponorky´. Je to špeciálne upravený autobus, z ktorého nevidno von a jeho interiér skutočne pripomína ponorku. Po určitom čase jazdy autobus pribrzdil a niekoľkokrát zatrúbil. Odsúdení počuli automatické otváranie brány. Bolo jasné, že dorazili do miesta ich prechodného pobytu na určitý čas.
"Bolo to niečo hrozné. Po všetkých vstupných formalitách som prišiel na nástupné oddelenie, kde sme čakali na naše rozmiestnenie na jednotlivé oddelenia. Vošiel som do izby, kde bolo 10 postelí, stôl, stoličky, malé skrinky a dve WC. Izba bola celkom útulná a snáď len mreže na oknách mi pripomínali, že nie som na slobode. Deň ubehol neuveriteľne rýchlo. Po večierke som sa uložil do postele a celú noc som nespal. Sledoval som každý pohyb, každé vrzgnutie. Veľmi som sa bál a stále som myslel na to, kedy ma niekto podreže, alebo znásilní. Vo chvíli, keď som si chcel trochu zdriemnuť bol budíček. Celý šťastný som vstal, obliekol sa a začal pochybovať o radách skúsenejších väzňov."
S odstupom času začal Vlastimil zisťovať, že skúsenejší spoluodsúdení nemali celkom pravdu. Počas celého pobytu vo výkone trestu sa mu nič zlého neprihodilo. Podľa jeho slov sa však nájdu jedinci, ktorí podľahnú nátlaku silnejších. Jeho prípad to ale nebol.
"Basu má určite každý takú, ako si v nej dokáže zariadiť život. Dôležité je, aby sa človek dokázal prispôsobiť prostrediu, kde sa nachádza. Zvládnuť podmienky režimu a neupadnúť psychicky je dobrým predpokladom na prežitie vo výkone trestu. Ak sa o nikoho nestaráte a dáte každému jasne najavo, že nie ste manipulovateľný, tak potom so samotným výkonom trestu človek nemá problémy."
Podľa Vlastimilovho názoru je najhorší vždy začiatok a koniec trestu. Pre normálneho človeka je to skutočne veľká psychická záťaž.
A ako sa cítil v deň podmienečného prepustenia na slobodu? Podľa vlastných slov ešte oveľa horšie ako keď sa za ním prvýkrát zatvorila brána pri príchode.
"Po dvoch neúspešných pokusoch sa mi vydaril tretí. Už som ani nedúfal, že ma pustia. Na oddelení mi večer pred pojednávaním väčšina odsúdených vravela, že teraz ma určite pustia. Bol som veľmi nervózny a podráždený. Kávu som pil ako vodu a celú noc som sa s rôznymi myšlienkami a pocitmi prehadzoval v posteli. Vyfajčil som asi 50 cigariet. Od skorého rána ma spolubývajúci utešovali. Nemal som však chuť na nič. V čakárni pred pojednávacou miestnosťou vo väznici nás bolo asi 15 odsúdených. Dym by sa dal krájať nožom. Do konca trestu mi ostalo šesť mesiacov z pôvodného triapolročného trestu. V duchu som si povedal, že ak ma nepustia, v opak som nedúfal, tak to už predsa vydržím. Bol som v poradí štvrtý. Pred vstupom do pojednávacej miestnosti sa mi triasli kolená a akoby som odrazu onemel. Na otázku súdu, či trvám na svojej žiadosti, som sa zmohol na jediné slovo: Áno. Po bežných formalitách rozhodnutie súdu znelo: Súd vás prepúšťa podmienečne na slobodu so skúšobnou dobou na štyri roky. Poďakoval som sa a v popoludňajších hodinách som už bol na slobode."
Vlastimil si teraz musí dávať veľký pozor, aby sa hoci aj nechtiac nedostal do rozporu so zákonom.
"Skúšobná doba je dobou, počas ktorej sa nesmiem dopustiť žiadneho trestného činu. Ak by som spáchal počas štyroch rokov nový trestný čin, dostanem k trestu ešte šesť odpustených mesiacov naviac."
A aké má pocity zo slobody?
"Z mojich pocitov na slobode som veľmi sklamaný. Slovami sa to ani nedá opísať a vysvetliť. Samotný trest má veľmi často negatívny dopad aj na život slobodného človeka. V mojom prípade mám slobodu, ale vlastným pričinením som stratil strechu nad hlavou, rodina ma odmieta a nemám ani zamestnanie. Spoločnosť sa ku mne obrátila chrbtom a veľmi ťažko dokážem, že som sa zmenil. Chcem dôstojne žiť a pracovať, ale mám pocit, že Slovensko v súčasnosti nepotrebuje ľudí, čo boli za mrežami. Rád by som dostal možnosť dokázať, že už nie som väzeň a som človek ako každý iný. Nechcem už nikdy byť vo výkone trestu!"
Autor: Vladimír Holub
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
