Janů. Jej charakteristický hlas od drsných polôh po citlivé odtienky, sa nedávno rozliehal i v košickej športovej hale, kde hosťovala na koncerte Michala Davida. Ešte pred tým s nami ochotne stratila pár slov.

Na Slovensku ste po ozaj dlhom čase. Sprevádzala vás pred opätovným návratom tréma?

"Je to rovných šesť rokov, čo opäť skúšam priazeň slovenského publika. Krst ohňom som absolvovala ešte pred šnúrou s Michalom, keď sme s orchestrom Félixa Slováčka hrali v koncertnej sále Slovenského rozhlasu v Bratislave. Tam som vystupovala úplne rozochvená so všemožnými pocitmi a skrytým očakávaním. Slovákov som si pamätala ako veľmi ústretové, báječné publikum, ktoré sa vie spontánne baviť. Po prvej pesničke sa všetky tieto spomienky vrátili a mala som pocit, akoby som tam naposledy spievala včera. Potvrdzuje sa mi to ďalej, kedy deti, ktoré o mne nemôžu mať ani poňatia, dnes na koncertoch spievajú spolu so mnou Už nejsem volná a to ma dosť dojíma."

Vaše skladby vzbudzujú u staršej generácie nostalgické pocity. Pri čom cítite nostalgiu vy? A vôbec, radi sa vraciate do minulosti?

"To radšej nie. Ale, samozrejme, každý máme svoju pieseň, ktorá v nás stále rozvybruje nejaké citové prežitky, spájajúce sa s určitým obdobím. Ale keď nemusím, tak sa nevraciam. Radšej sa teším na to, čo príde. Pred šiestimi rokmi som totiž mala veľmi škaredú autohaváriu a od tej doby som rada, že som. Že sa každé ráno zobudím, že som relatívne zdravá a že ma každý deň bolí niečo nové, čo je dobre. Takže sa teším z toho čo je, dozadu nepozerám."

Musela prísť takáto udalosť, aby sa z vás stala optimistka?

"Áno. Predtým som taká nebola. Predtým som riešila problémy, ktoré boli k ničomu a priveľmi prežívala situácie, ktoré som nemohla ovplyvniť. Zo všetkého som si robila veľkú hlavu. Teraz sa zaoberám len vecami, na ktoré mám sama dosah a dávam si splniteľné ciele. Musím povedať, že aj keď som si prežila strašné obdobie, trinásť mesiacov som sa pohybovala len o barlách, no napriek tomu som za všetko "tomu hore" vďačná. Veľmi mi to pomohlo."

Stále sa smejete, viete si robiť srandu i sama zo seba?

"Ježišmária, jasné. Smejem sa vždy a všetkému. A hlavne keď som v šatni s tamtou osobou (ukáže na kolegyňu Moniku Absolonovú), to je stále neuveriteľný chichot, nad ktorým ostatní len krtútia hlavou."

Ste psíčkarka...

"...no, bola som. Mala som kokríka, ale bohužiaľ nedávno zomrel. V každom prípade, odniesla som si zo vzťahu s ním obrovské pozitíva. Pocit, že máte doma tvora, ktorý je na vás závislý je k nezaplateniu. Vedieť, že vás niekto nadovšetko miluje, aj keď už s vami doma nerozpráva ani lopatka na uhlie, to vás úplne zmení. Odrazu ste ochotní sa prispôsobovať, váš život sa rozštvrtí na štyri prechádzky denne. Ale stojí to za to."

Čo robí Petra Janů, keď práve nestojí na pódiu?

"Stále niečo. Chodím cvičiť, aby som držala pohromade. Potrebujem stály pohyb, keď vypadnem z cyklu už si pripadám ako kysnutý knedlík. Keď som na chalupe tak varím, luxujem, upratujem. Minule sa mi stala roztomilá príhoda. Do baráku sa k nám prisťahovala nová rodina. Niesla som na pôjd vyprané prádlo a stretla som túto susedku. Ona vypleštila oči a skríkla: 'Vy perete?!' A ja na to: "Nó, moje čínska pradlena má dneska volno (smiech)."

Manžel je váš manažér. Ste i v súkromí umelecky úzkostranne orientovaná alebo si potrpíte na to, aby ste mali rozhľad aj v iných sférach.

"No iste, že si na tom zakladám. Máme predplatené dvoje novín. Jeden bulvár a jednu Mladú frontu, aby som mala široké spektrum informácií. Keď mám čas, pozriem si správy na všetkých troch českých televíznych kanáloch a potom si utvorím svoj vlastný názor. Nestojím o to byť úplný truhlík, fakt nasávam informácie všade, kde sa dá. Ale nikdy sa tými kecami nenechám ovplyvňovať."

Je máj, lásky čas, cítite to?

"No tak to vám práve bude hovoriť (smiech). Milujem toto obdobie. Keď som išla zo Žiliny sem do Košíc bolo krásne dopoludnie, svietilo slniečko, z okna auta som sledovala Tatry, čerstvú zeleň, všetky tie kvety a úplne nový život... to viete, že to v človeku rozochveje všetky tie nízke pudy.

Bez čoho by ste nevedeli byť?

"Bez svojej chalúpky v lese, kde trávim všetok voľný čas. Milujem prírodu a prechádzky v nej. A okrem toho si neviem predstaviť život bez brokolice. To je dobrota. Tiež trašne milujem buchty plnené jabĺčkami alebo lekvárom. Keď sú čerstvo vytiahnuté z trúby a najlepšie sú tie rohové. To úplne milujem, žiaľ dopriať si nesmiem. Už len cítim ich vôňu a mám pocit, že mi rastie zadok. Deň zahajujem kávou, tú musím mať, ináč by som sa na tom svete zabila. Dávam si jej každé ráno pol litra z mliekom. K tomu si vyžmýkam šesť pomarančov a jeden grep a potom začnem žiť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.