partnerom, na ktorom je bytostne závislá. Lebo to, čo sa dalo za Rezeša, sa nedá za Goodisha. Asi tak možno charakterizovať situáciu v tejto súkromnej banskostrojárenskej firme, ktorá v poslednej dobe púta na seba viac pozornosti, než by bolo účelné a zvyšuje sociálne napätie v problémových regiónoch Gemera a Spiša.
Je zaujímavé, že Želba bola od počiatku svojej existencie nejakým spôsobom prepojená na štát. Najprv cez útlm a likvidáciu rudného baníctva, neskôr cez konzerváciu Mária Bane pri Rožňave. Rovnako sa na štátnu pomoc pre závod Siderit do poslednej chvíle spoliehala. Navyše sa viackrát neúspešne pokúšala získať štatút sociálnej ťažby. Ako sa však po týchto skúsenostiach ukazuje, nie je schopná prežitia v normálnych trhových podmienkach.
Odborníkom z banského podnikania, ale i manažmentu Želby, muselo byť už pri privatizácii v roku 1998 jasné, že bez nejakej formy dotácií dlho neprežije. Tak, ako im muselo byť jasné, že ju položia ceny plynu, drahá výroba v Nižnej Slanej, ako i vstup Američanov do železiarní, ak so svojou konkurencieschopnosťou nič neurobia.
Keďže to vedeli a nič s tým neurobili, vyplýva z toho, že buď to neboli schopní zmeniť, alebo im to vyhovovalo, prípadne oboje. Privatizácia manažérskou spoločnosťou za hotovosť 2,3 miliónov korún tento predpoklad len potvrdzuje.
Krach Želby bude pre živiteľov rodín smutným faktom, pre manažérov nemusí byť tragédiou. Pre všeznalých odborárov a avanturistických politikov sa ale určite stane vďačnou volebnou kartou. Tí, čo na privatizácii Želby najviac získali, sa však dobre zasmejú a pomädlia si ruky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
