vzácne ľudové staviteľstvo. Menej už, že aj ľudové maliarstvo. Ale málokto vie, že "cerkev" je i vzácnym pamätníkom reči a gramotnosti východoslovenského ľudu spred 200 rokov.
Do vydania Východoslovenského slovníka (diel I-II vydalo Universum, Prešov 2002) nikto nemal potuchy, že rečová kultúra, odrazená na maľbách gr. kat. kostolíka z r. 1785, je len malý zlomkom dávnej tradície. Ba že aj miestne úzko súvisí s literatúrou tak vsl. kalvínov (1750-) ako aj vsl. "rusnakov" - grékokatolíkov, a to aj ďaleko v srbskej Báčke (1746-). Na západ od Kožuchova ležal Kerestur r. 1948 premenovaný na Zemplínsku Teplicu a kolonisti z kraja v Báčke začali r. 1746 písať v reči kožuchovských malieb svoj "keresturský letopis". Juhovýchodne od Kožuchova ležia Malčice: tam fara v rokoch 1750/58 vynikla zásluhami o kalvínsku literatúru. Identita reči troch pamätníkov z 18. storočia je naprosto jasná.
Vysvetliť obrázky posledného súdu primerane dobovým predstavám miestnych veriacich aj textom (latinkou) má zmysel len vtedy, keď to vedia čítať. Ak kožuchovský duchovný dojednal s maliarom východoslovenské texty, to znamená, že ľud na nížine od Sečoviec po tok Laborca vedel už v rokoch 1746-1785 tak čítať a písať, že bol gramotný. Zaiste nie každý sedliak či sedliačka; to by bolo preceňovanie. Ale aspoň toľkí z veriacich, aby to vysvetlili iným.
Kto verí viac v prirodzený vývoj než v zázraky a náhody, ten vidí v časovej zhode rečovo-kultúrnych faktov v blízko susediacich dedinách uvedomelú tradíciu spoločnej rečovej kultúry. Jej nositeľmi boli miestne cirkvi, ktoré nemali rečových súvercov západne od Tatier ako katolíci a luteráni. Boli nútené pomáhať si a vystačiť s tým, čo sami vedeli.
Východoslovenský slovník (úvod, s. 26) vyvodzuje z pravopisu textov na maľbách po drevených stenách cerkvi z Kožuchova, že ľud na nížine Zemplína bol ešte v 18. storočí navyknutý čitať českú bibliu či "modľace knižky". Len tak malo zmysel vysvetľovať ľudu výjavy latinkou, písať j ako g (Gudas = Judaš), i ako j alebo y (mertwy, skrjl), v písať aj w atď. Triviálne školy miest a väčších cirkví učili z českých šlabikárov, biblia bola čítankou.
V čase, keď zemplínske valaly už neponúkali hosťom "krac chleba" (len pohárik), lebo koncom 60. rokov mali už len "kupči", sprevádzal som spisovateľa z báčskeho Kerestura, Djuru Latjaka. Hľadal, odkiaľ mohli pred 250 rokmi prísť do Kerestura i Kucury ich predkovia.
V dedinách poniže Sečoviec bolo ťažko ľudí presvedčiť, že náš hosť je z Juhoslávie.
- Tady Vy znace lepši po našemu jak my sami!
Pomohol len pas. Potom sa rozprúdila beseda. Hosť z Báčky začal "skusy":
- Jak to tu povice, ked vaľkace cesto na table?
- Ta my nevaľkame, my cesto rozhaňame.
Hosť z Juhoslávie bol odpoveďou zhovorčivej "gazdyni" uveličený. Práve toto špecifické slovo Keresturcov hľadal a objavil práve poniže Sečoviec.
Ako celkom jasné veci pre sedliacky rozum dokázali "učené hlavy" romanticky domotať, ukáže prehľad bohatej literatúry.
Autor: orh
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
