dávno zabudnuté knižky, ktoré uchovávajú obraz Šarišskej stolice spred poldruha či dvoch storočí.

Jej centrum vyšlo z porovnania s Košicami zvyčajne horšie. Gróf Teleki, ktorý pred dvesto rokmi putoval "po Uhorsku a priľahlých krajoch" (nemecký preklad jeho cestopisu Pešť, 1805) opisuje Prešov ako "pekné, múrmi obohnané mesto, menšie a nie také pôvabné ako Košice". Upútali ho v ňom kostoly, okrem "katolíckeho veľkého" aj evanjelický, "pôvodne jezuitský kláštor", ktorý evanjelici z vôle cisára získali "v prvej licitácii za 12 000 florénov", aj keď v druhej a tretej núkali zaň katolíci až dvojnásobok. Spomedzi význačných obyvateľov mesta vyslúžil si zmienku aj ocenenie "pán apatiekár Samuel Gertinger, a to vďaka svojim v Uhorsku dodnes známym pokusom variť z repy cukor".

Pán gróf zaznamenal i národnostné zloženie: "Obyvatelia sú zväčša Slovania, zato najvznešenejší evanjelici a Nemci, Maďarov sa medzi nimi nájde veľmi málo." Jeho postreh sa mierne odlišuje od údajov vo Veľkom zemepise A.F. Büschinga, ktorý vyšiel dvadsať rokov predtým. V jeho šiestom zväzku sa dočítame, že "Šarišskú stolicu obývajú Maďari, českí Slovania, Nemci a Rusi". Mimochodom, pri tunajších lokalitách sa okrem nemeckého a maďarského uvádza ako rovnocenné aj slovenské pomenovanie: "Zeben, maď. Szeben, slov. Sabinov, malé kráľovské slobodné mesto na rieke Toryse, r. 1604 sa muselo vzdať bočkajovcom, r. 1663 Turkom."

Osobitnú odvahu prejavil S. von Ludvigh, ktorý sa do týchto končín vybral r. 1831, práve v čase cholery. Najprv sa však zastavil v Bardejove, meste a kúpeľoch, ktoré neunikli pozornosti ani iných cestovateľov. Návštevníkovi s literárnymi ambíciami sa tu podľa očakávania páčilo: "Mestečko, jedno z najstarších v Uhorsku, leží pol hodiny od kúpeľov, v úzkom údolí," informuje vo svojej Ceste do Uhorska (Pešť- Lipsko, 1832). Na kúpeľoch ocenil romantickú polohu, ktorá umožňuje prechádzky po lese, "aj o pohodlie a uspokojenie potrieb všetkého druhu jej výborne postarané." Vybral si i do Zborova, kde "sto líp pripomína krvavé časy Rákociho".

Nechýbalo ani divadlo, maďarská spoločnosť práve dávala Othella. Akurát miesto, kde sa hrávalo, sa mu nevidelo: "Aj tá najlepšia hra sa stratí v drevenej búde podobnej dedinskej krčme. V Bardejove, kde sa zvykne zdržiavať toľko Maďarov aj veľa Poliakov, ktorí majú vkus a cit pre krásu, by človek vskutku očakával krajšiu divadelnú budovu." Aspoň že "pán Szerdahelyi ako Othello a Déryová ako Desdemona spievali na úrovni".

Uhorskému patriotovi neuniklo, že "sotvakomu chýbala nemecká spoločnosť. Je potešiteľné, že v kraji, kde prevláda slovanské nárečie, v srdciach šľachty jednako blčí toľko lásky k maďarskému jazyku." Aj inak ľahko uhádneme jeho národnosť: "Ak chce Uhor ostať Uhrom, a to vo vyššom zmysle, nech nezabúda najmä na svoju reč."

Bardejov ho osobitne očaril na Annu, keď sa mesto "objaví v plnom lesku. Ráno sa elegantný svet zhromaždil v kostole, síce malom, zato vkusne postavenom. Inak nedostatok vkusu badať na všetkých domoch, výnimkou je akurát ten, čo patrí pánu Eduardovi Bujanovičovi." Z viacerých strán sa síce ozývala muzika, po uliciach premával pestrý zástup, jednako mu chýbali medzi nimi "magnáti a šľachta". Príčinu videl v nedostatku peňazí: "Každý sa chce pýšiť, Poliak nad Uhrom, ten nad tamtým, a tak nejeden radšej ani nevyjde z domu."

Opäť v kúpeľoch nahrnuli sa po predstavení ("dávali Čiernu ženu") hostia do tanečnej sály so stĺporadím dookola. "Hudba bola dobrá a tanečnice, ponajviac pekné a zväčša elegantne oblečené, mohli sa mrzieť iba ak kvôli stisku v sále." Ani náš rozprávač neodolal, zatancoval si "s niekoľkými krásavicami", a tak "príjemne prebdel noc v lone družnej zábavy".

O dvadsať rokov neskôr hodnotí Terézia Pulská v Denníku uhorskej dámy (Lipsko, 1850) Bardejovské kúpele inakšie: "Na konci minulého a začiatku tohto storočia bolo v Bardejove neďaleko poľských hraníc nezvyčajne živo. Hráči z celej Európy, ktorých vojna, zúriaca v Nemecku, vyhnala zo Spaa, Badenu a Wiesbadenu, zhromaždili sa v odľahlých kúpeľoch na úpätí Karpát, no tie sú odvtedy znovu celkom opustené."

Vráťme sa k pánu von Ludvighovi, ktorého čakajú horúce chvíle v Prešove, ďalšej zastávke na jeho putovaní. "Po Košiciach najkrajšie mesto v Hornom Uhorsku" malo v tom čase 7430 duší, celá stolica 191 516 obyvateľov. Ubytoval sa u barónky B. "Tá dobrá dáma bola ako všetci celá bez seba od strachu kvôli cholere a ešte väčšmi kvôli všetkým tým posolstvám, ktoré jej deň čo deň vytrubovali pod oknami, ani čoby bol už nepriateľ pred bránami."

Zato však hosť sa nevyľakal, mal dosť vlastného trápenia s horúčkou. Pochopiteľne, jeho okolie sa nazdávalo, že leží s cholerou. "Mešťanom rozdávali archy s radami, ktoré dala vytlačiť radnica. Zdá sa, pre tunajších lekárov a apatiekárov nastávajú časy, po akých túžili, ibaže na slávu im neposlúžia. Tisícky ustráchancov užijú bizmut, chlórované vápno, ocot, vzácne oleje a bylinky a čo ja viem čo, hoci si tak môžu sami zničiť zdravie i život."

Návštevník naopak vyzdravel, horúčka ustúpila. "Ďakujúc Bohu opustil som rozrušené mesto a vybral som sa von na romantický kopec s Kalváriou nadýchať sa nie chlórovaného vápna, a najčistejšieho vzduchu. Mňa naučila škola života ťažkému, pritom užitočnému umeniu umierať, a tak sa mi smrť ani nevidí taká strašná."

Aspoň zmienku si zaslúži kratochvíľne čítanie o "Zbojníkoch v Karpatoch alebo Uhorsko pred stopäťdesiatimi rokmi" (Lipsko, 1837). Jeho autor dr. C. Morvell sa dal uniesť fantáziou, navyše spôsob, ako opisuje popravu zbojníka Havrana, nápadne pripomína Uhorského Simplicissima, ktorého r. 1683 anonymne vydal Daniel Georg Speer.

Nakoniec nazrime do Prírodnohistorického opisu Lipoviec a ich minerálnych prameňov v Šarišskej stolici v Uhorsku od Johanna Molnára (Pešť, 1869). Dozvieme sa z neho, že tunajšie kúpele poslúžia na "skrášlenie, totiž na udržanie nežnej a jemnej pokožky", čo sa dáva do pozornosti nielen "ctenej, kurírujúcej sa verejnosti", ale aj "inak zdravým dámam". Toto odporúčanie, ktovie, zíde sa azda aj tým, ktoré do Lipoviec zavítajú dnes.

Autor: Ľudovít PETRAŠKO

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.