okraji spoločnosti a k životu mu stačilo to, čo ostatní už nepotrebovali. Zachoval si tak nezávislosť a slobodu. Jeho sloboda spočívala v tom, že pracoval, keď to potreboval, a toľko, aby sa uživil. Zbieral staré železo, čistil krajinu od „zabudnutých vrakov automobilov a vyhodeného železného šrotu. Mimochodom, žije tak s rodinou dodnes, hoci už v inej formácii. Film vtedy vyhral Hlavnú cenu na medzinárodnom filmovom festivale v Oberhausene, ale vtedajší ideológovia sa pričinili o to, aby sa nikdy v televízii nepremietal, lebo tento muž nereprezentoval občana socialistického štátu a život v socialistickej krajine. Paradoxne sa z víťazného filmu stala trezorová snímka. Premietal sa až po dvadsiatich rokoch v školskej TV relácii DKP. Dodnes však patrí ku kultovým dielam študijných projekcií na VŠMU.Do nežnej revolúcie Vlado Balco nakrútil snímky Uhol pohľadu, Passodoble pre troch, Postoj, tesne pred novembrom dokončil film Let asfaltového holuba. Potom nasledoval Rivers of Babylon na motívy Pišťankovej rovnomennej knihy a po dlhšej prestávke prichádza do kín filmový príbeh Dážď padá na naše duše. Ďalším rozmerom režiséra Vlada Balca je práca pedagóga na katedre dokumentárneho filmu divadelnej fakulty VŠMU. Vyrušila som ho z debaty s mladými adeptmi filmu v školskom bufete. Zanietene rozprával o tom, aké je potrebné priniesť nový pohľad na tie isté veci, vnímať ich v iných súvislostiach. Ako napríklad ready made Marcela Duchampa.
Závidíte im niekedy tvorivú slobodu, ktorú ste vtedy ako študent nemali? Máte pocit, že sa ešte dá niečo dohoniť?- Je to paradoxné, ale niekedy sa mi zdá, že študentom chýba skúsenosť s neslobodou, že už po slobode netúžia, lebo ju majú, a preto si ju nevážia. Je síce skvelé, že už je to tak, ale akoby prichádzali o isté sny a túžby, ktoré sú vždy najväčším motorom pre uskutočnenie konkrétneho zámeru. Nemajú s čím a proti komu bojovať, nemajú z čoho vygenerovať tvorivú energiu, ktorá je, bohužiaľ, najväčšia, ak ide o boj za slobodu... Teraz im leží pri nohách a oni ani netušia, že aj o ňu ešte môžu prísť. Myslia si, že to tak už bude naveky... Z tohto hľadiska nemám čo doháňať, v tomto ma už nedobehnú... Ľúto mi je len tej energie, ktorou som prekypoval v ich rokoch a ktorú som nemohol dôsledne uplatniť. Teším sa preto na tie filmy, ktoré som nikdy nemohol urobiť ani v krátkom filme, aj keď som mal dobrého dramaturga Deža Ursíniho, ktorý mal tam veľký vplyv, ale, žiaľ, neprešlo to kritériami socialistického realizmu... Skúsim ich urobiť teraz.Posledný film Rivers of Babylon, hoci vznikol v roku 1998, svojím spôsobom zažil rovnako istý spôsob nevôle mocných.- Každý spoločenský systém, ktorý zaváňa totalitou, sa prezradí tým, že sa bojí kritikov totality. Spiknutie menejcenných, ktorým v podstate každá totalita je, neznáša, ak je jej interné tajomstvo, ktoré ju spája, zverejňované. Bolo treba v tom čase taký film spraviť. Protichodné reakcie veľmi presne potvrdili, ako rôzni ľudia film chápali a prijali. Pamätám si ešte, aké boli pre mňa dôležité filmy Vasilija Šukšina, Larisy Šepiťkovej či Tarkovského v časoch totality, aký mravný kompas bol v nich ukrytý, ako pomáhali zorientovať sa v časoch neslobody a čestne prežiť...Jedno mu nemožno uprieť, Rácz si žije v spoločnosti vlastným životom. Stal sa kultovou postavičkou slovenského národa.- Ráczovia sa bohužiaľ množia, na Slovensku majú veľmi kyprú pôdu. Podmienky im vytvára katastrofálny stav súdnictva, neschopnosť a hlavne neochota vládnych orgánov s tým niečo urobiť - lebo by boli vlastne proti sebe... V tom je tragédia Slovenska.Rivers of Babylon mal ešte jeden zaujímavý prívlastok, išlo o jediný film nakrútený v tom roku. Odvtedy sa však situácia veľmi nezlepšila.- Akurát rok po vojne sa na Slovensku nakrútil za rok jediný film. A potom v roku 1998. Je to alarmujúce konštatovanie, ale potvrdzuje, že v krajine to bolo ako po vojne...Onedlho bude mať premiéru váš celovečerný film Dážď padá na naše duše. Aká je situácia teraz?- Je to o niečo lepšie. Pokiaľ viem, sú ešte vo výrobe nejaké snímky. Napríklad Masliak podľa scenára Pištu Beličku and company. Ide o známeho výtvarníka, ktorý dal dokopy námet a ľudí schopných nakrútiť film v doslova undergroundových podmienkach. Viem, že je už v strižni a mal by mať premiéru ešte toho roku. To by mohla byť nejaká dobrá divočina a možno práve preto divácky vďačná. Držím im palce, že našli odvahu a konečne chcú rozbiť konvencie takmer neexistujúceho slovenského filmu. Viem ešte, že režisér Slávo Luther dorába film Cesta do Budína, debutujúca Laura Siváková nakrútila nedávno svoj prvý film, producent Marián Urban rozbieha projekt „Pokrvné vzťahy s režisérom Jurajom Nvotom, a ešte nejaké iné v zahraničnej koprodukcii. Čiže, prebúdza sa to!Vráťme sa k vášmu najnovšiemu filmu. Vyrábal sa pomerne dlho, tuším vyše dvoch rokov. Boli v tom peniaze?- Pri výrobe vznikajú kadejaké problémy. Aj finančné. Takže to potrebovalo čas. Povedali sme si, nech to ide, ako môže, nakoniec, všetko zlé je na niečo dobré. Dôležitú úlohu v tom zohrala situácia so starým bratislavským mostom, kde sa mala odohrať kľúčová scéna. Ale kým sa také čosi vybaví, trvá to celé mesiace. Potrebovali sme kompletne vylúčiť dopravu a odkloniť ju.V tom roku sa to nedalo všetko stihnúť, tak sme pokračovali na druhý rok...Tak toto sa podarilo len vám a rakúskemu remorkéru.- Škoda, že sa to nedalo zosynchronizovať, možno by to vyšlo. My sme na to potrebovali iba dva dni. Dalo sa to však vybaviť horko-ťažko len na deň. A za ten čas sa nedalo nakrútiť štyridsať záberov. Pod
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
