boja. Vojenská hliadka s pripravenými zbraňami nás vyprevadila na hranice chotára. Boli sme poslední obyvatelia Dvoriec, ktorí museli opustiť svoju rodnú dedinu. Podobný osud stihol mnohé ďalšie rodiny. Nie, to nie je správa z II. svetovej vojny, ako by sa na prvý pohľad zdalo, ale sú to spomienky Ing. Štefana Ordzovenského na rok 1952. Aj v mierových časoch v hlbokej totalite sa totiž na našom území budovali vojenské výcvikové priestory. Tento osud postihol i päť obcí, a to Blažov, Blažovská dolina, Dvorce, Ľubické Kúpele a Ruskinovce. Na ploche okolo 700 kilometrov štvorcových medzi Levočou a Kežmarkom vznikol najväčší slovenský Vojenský výcvikový priestor Javorina. Aj keď od okamihu vysťahovania uplynulo už 50 rokov, všetci ešte žijúci obyvatelia majú trpké okamihy stále pred sebou. Ing. Š. Ordzovenský nás opäť vrátil do minulých čias. „Vojenský výcvikový priestor Javorina bol od 27. mája uzavretý. Rozmiestnené tabule so zákazom vstupu pri ohrození života strašia dodnes. Tým sa uzavrela prvá kapitola vysťahovaných obyvateľov z týchto obcí. Týkalo sa to vyše 5-tisíc ľudí.Druhý úder osudu však nedal na seba dlho čakať. Mnohí vysídlenci zamietli okupáciu svojich majetkov, a preto vtedajšia moc pripravila tzv. zmluvy o majetkovom vysporiadaní. Niektoré z nich však boli datované z decembra 1953. „Niekoľko rodín sa preto pokúsilo v roku 1953 vrátiť ešte do stojacích domov vo vojenskom priestore. To rozhnevalo vtedajšiu garnitúru a pokračovali metódy násilia a brutality. Napríklad sa stalo, že niektorých občanov zobrali a vyviezli nevedno kam. Po niekoľkých dňoch ich pustili. Boli to časy psychického teroru.Sekírovanie postihlo aj 9-člennú rodinu Ordzovenských. Keďže neprijali náhradné ubytovanie v domoch po repatriovaných Nemcoch, museli si zháňať ubytovanie sami. „Tie domy, čo nám ponúkali, boli totiž absolútne neadekvátne v porovnaní s našimi zanechanými. Najhoršie bolo to, že spolu s ľuďmi sa z dedín museli vysťahovať aj hospodárske zvieratá. I naša rodina mala sliepky, prasatá a s celým naším hospodárstvom sme sa počas nasledujúcich piatich rokov sťahovali päťkrát.Nakoniec ako mnohí ďalší i Ordzovenskí rezignovali, presťahovali sa do mesta a stali sa z nich Košičania. Ale na rodnú dedinu spomínajú dodnes. Opustený priestor medzitým žil svojím vlastným bojovým životom. „Definitívne sa sem presťahovala Československá ľudová armáda a začali sa nepretržité ostré strelecké cvičenia, ktoré mali zabezpečiť obranyschopnosť republiky proti útokom západoeurópskeho a svetového militarizmu. Tisíce ton kovových črepín napadalo do Levočských vrchov.Kým naši vojaci zničili skoro celé opustené dediny, predsa len niektoré stavby nemali svedomie rozstrieľať. To sa však už nedá povedať o ďalších nájomníkoch Javoriny, ktorí dielo skazy dokončili. „V roku 1970 sem prišli ruské vojská. Ich ostrý výcvik bol podstatne dôkladnejší. Zrovnali so zemou všetky dediny vrátane historických gotických kostolov a neštítili sa rozstrieľať ani cintoríny.Po novembrovej revolúcii odišli z Javoriny aj posledné ruské vojská a táto oblasť zostala pustá.„Trvalo 40 rokov, kým sa nám vtedy ešte žijúcim podarilo stretnúť na rodnej hrude. Práve Š. Ordzovenský spolu s ďalšími bývalými obyvateľmi dedín od roku 1992 organizuje každoročné stretnutie vysťahovalcov. „Na 1. stretnutí sa zišlo vyše 350 obyvateľov Dvoriec, ich rodinných príslušníkov a priateľov. Mali sme veľmi zmiešané pocity a s nostalgiou sme spomínali na náš rodný kraj. Azda najemotívnejší zážitok z tohto stretnutia mal istý 92-ročný muž, ktorý napriek zdravotným problémom do svojej rodnej obce prišiel: „Kľakol si na zem, pobozkal ju a povedal. Teraz už môžem pokojne umrieť. Som šťastný, že som sa mohol aspoň dotknúť rodnej zeme.Za posledných desať rokov sa veľa zmenilo, ale bývalí vysťahovalci chcú pravdivé zhodnotenie vtedajších dní a majetkovú i materiálnu satisfakciu. „Uskutočnili sme množstvo pokusov o rozumné a reálne vyrovnanie sa so situáciou, kt
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
