alebo že nám obvodní lekári v pravidelných intervaloch odporúčajú zmenu poisťovne na "tú správnu", ktorá je práve schopná uhrádzať ich výkony. Prestalo nám robiť problém dať úplatok za "ľudskejší" prístup a viac všímavosti či doniesť si do nemocnice spolu s pyžamom aj triviálny toaletný papier. Akosi sme kapitulovali...Nikto sa nesťažuje, akoby všetko bolo v najlepšom poriadku.
Nečudo, že reforma zdravotníctva naďalej kráča svojím obvyklým chaotickým tempom. Nečudo, že rozhodnutia stále padajú od zelených bratislavských stolov. Nečudo, že odborníci ich väčšinou majú možnosť posúdiť až keď sú už v legislatívnej rovine. Nečudo, že sa mohol zrodiť aj taký paškvil ako nové cenové opatrenie, ktoré dalo poisťovniam do ruky zbraň na pritlačenie nemocníc k múru. Nečudo, že sa s tichým súhlasom ministerstva pustili do nepriamej likvidácie niektorých oddelení prostredníctvom zníženého objemu objednaných hospitalizácií. A nebude čudo, že potom môžu prísť na rad aj samotné nemocnice...
Veď keď nebudú pacienti, nebudú ani výkony. Načo sú potom lekári a vlastne načo sú niektoré nemocnice, či nie? Akoby sa páni na ministerstve snažili umyť si ruky v štýle "ja nič, ja muzikant" a špinavú prácu selekcie nechávali na poisťovniach. Plán je predsa taký jednoduchý - nedať poisťovniam dosť peňazí a tie sa zákonite začnú správať trhovo. Počas rokovaní s nemocnicami jednoznačne ťahali za dlhší koniec, lebo na konci prvého kvartálu už bola väčšina z nich finančne vyčerpaná. Podpis pod rozsudok pomalej smrti napokon dali takmer všetky. A poisťovne pritom ešte vykrikovali, že ide o skvalitnenie a zefektívnenie poskytovania zdravotníckej starostlivosti a nezabudli pripomenúť, že žijeme v limitovaných podmienkach.
Ale to si potom s... do vlastného hniezda. Veď úradujú v krásnych nových budovách, vozia sa na drahých autách a svoje áno či nie vyslovujú na kožených sedačkách. Isteže, všetko treba robiť na určitej úrovni, iba...Na pacienta sa pritom akosi zabúda. On asi nepotrebuje stráviť pobyt v nemocnici na "určitej úrovni". On môže čakať na vyšetrenia či prijatie do nemocnice, keď oddelenie nemá na jeho hospitalizáciu limit, lebo poisťovňa si jeho pobyt neobjednala. On sa môže dostať do situácie, keď neustálymi prekladačkami sa jeho chronické ochorenie stane akútnym. Napokon, pacient môže poputovať aj rovno do neba. Na hrob mu potom napíšu: "Mal smolu, bol nadlimitný" a in memoriam mu z nových limitov udelia "posmrtnú hospitalizáciu" v nemocnici.
Opatrenie platí mesiac a väčšina nemocníc čoraz intenzívnejšie dvíha hlas za jeho novelizáciu. Okrem myšlienky ušetriť týmto spôsobom peniaze v systéme, v ňom takmer nič nie je v poriadku. Skvelým dôkazom neschopnosti jeho tvorcov je, že až teraz prichádzajú na to, že na niektoré oddelenia sa pri jeho príprave "pozabudlo" alebo že objednané výkony na život zachraňujúcich oddeleniach sú tak šialene nízke, že ich dostali do kolapsu.
Tí, ktorí vypustili túto časovanú bombu veľmi pomaly prichádzajú na to, že sa k nemocniciam nemôžu stavať ako odberatelia nejakých výrobkov, ktorí objednávku zadajú podľa vlastného uváženia. Asi pozabudli, že "obchodným artiklom" v tomto chorom dodávateľsko-odberateľskom vzťahu sú zdravie a ľudský život. A tie sa nedajú kúpiť a už vôbec nie nahradiť...
Autor: Lýdia VEREŠČAKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
