príslušníci slovenských hrdinov túto možnosť z takých alebo onakých dôvodov nevyužili. Prostredníctvom telefónnych liniek sme počas napínavej drámy o zlato nakukli do dvoch domácností v našom regióne, kde sme našli príbuzných dvoch aktérov - Martina Štrbáka a Jerguša Baču.
Sú to nervy? obrátili sme sa s otázkou najprv na Darinu Štrbákovú, ktorá mala oči zapichnuté do obrazovky vedno s dcérou Zuzanou, kým ďalší syn Ján (rovnako hokejista) cestoval spolu s Martinovým svokrom a manželkou Ľubicou do Göteborgu. "Poriadne to prežívam, hlavne v momentoch, keď je na ľade Martin a bojím sa, aby sa zase nezranil." Mamka nášho obrancu zaúpela dva razy v priebehu šampionátu. Najprv vtedy, keď ho spoluhráč z Jaroslavľu Antipov v prvom vzájomnom zápase "sekerou" zranil tak, že mu spôsobil trieštivú zlomeninu posledného článku malíčka. V boji o primát ho zase zasiahla hokejka do tvárovej časti a slovenský bek zostal chvíľu na ľade otrasený. "Martin mi telefonoval pravidelne zo Švédska, naposledy sme hovorili spolu asi pol hodiny v piatok. Prezradil, že partia je odhodlaná nepustiť zlato z rúk a som strašne rada, že sa to podarilo. A čo mu pripravím na privítanie? Určite niečo, čo mu urobí radosť. My sme vlastne ešte neboli poriadne spolu od návratu z Jaroslavle, až teraz bude čas na dlhšie debaty." Pani Štrbáková si triumf vychutnala spolu so svojou svatkou. vtedy zabudla aj na nerváky, ktoré na ňu útočili. Naznačila, že azda duely so Švédskom boli najnapínavejšie. "Pre syna je to aj satisfakcia za to, že nebol na olympiáde, potešil ma svojou hrou. Dokázal zaberať aj vtedy, keď utrpel úraz, postupne si na dlahu zvykol a vraj ho to už ani nebolelo." Bodaj by nie, veď taký adrenalín, aký rozpumpovali Slováci, eliminoval všetky trápenia. Nielen telesné, ale i psychické. A nielen u hráčov, ale aj všetkých ostatných, ktorí im triumf priali.
Ani veterán Jerguš Bača nemohol rátať s hlasivkami svojej "polovičky" Kataríny, či ratolestí Jakuba a Barbory priamo na štadióne. "Všetci sme nejakí prechladnutí, preto sme radšej zostali v Košiciach. Mrzelo ma to hlavne kvôli synovi, lebo preňho ako mladého hokejistu by to bol obrovský zážitok sledovať finále na vlastné oči a otca priamo na ľade. A kto je najnervóznejší? Dnes azda ja, ale u nás sa to strieda," zasmiala sa manželka 37-ročného obrancu. Rodák z Liptova počas telefonátov presviedčal pani Katarínu, aby pricestovala s deťúrencami, ale nebolo to možné, preto prednosť dostal Jergušov otec, ktorý zaujal miesto v hľadisku. "Niekedy sa na mňa syn zlostí, keď sa opýtam na veci, ktoré sú preňho samozrejmé." Športovo založené deti manželov Bačovcov (dcéra sa venuje basketbalu) vyrazili po úspechu von s kamarátmi, aby si vychutnali krásnu euforickú atmosféru. "Ja si počkám na Jerguša a potom to spolu oslávime, inak si to vari neviem ani predstaviť. Pravdaže, nejaký prípitok bude už dnes." Bačovci stále mocne stískali palce, vraj najviac ich boleli v semifinále so Švédmi. "Verili sme, že aj za nepriaznivého stavu sa to otočí. Barborka mi hovorila, že akonáhle sme prehrávali 0:2, vypadol jej zub a to bolo znamenie úspešného zvratu. Pri samostatných nájazdoch to boli tiež muky, rovnako tak koniec finále nás nadvihoval." V daktorých fázach záveru MS sa Jerguš už na scéne neobjavoval, spôsobilo to redukovanie zostavy. Aká bola reakcia u Bačovcov? "Jakuba to mrzelo, ale uznal, že to bol zámer trénera Filca." Slovenský žulovitý obranca sa prezentoval aj niektorými tvrdšími zákrokmi a keď bolo treba zatiahnuť záchrannú brzdu, pomohol si i nedovoleným zákrokom. "Ak už nemal inú možnosť, bolo treba, aby urobil aj to, čo musel, to je poslanie defenzívneho hráča. Svoje úlohy si splnil, bol dobrý v rozohrávke , taký je môj názor." V momente, keď Jerguš dostal nečakane pozvanie na prvé sústredenie, vyvolalo to rôzne reakcie. Niektorí si určite mysleli, že v kádri dlho nevydrží. "Neodhovárala som ho od toho, aby pozvánku prijal, mala som na to svoj názor. U nás to funguje tak, že manžel urobí to, čo uzná za vhodné. Hokej je jeho život. Bola to preňho veľká príležitosť a rátal i s tým, že odíde skôr. Koniec koncov veril si a to bolo rozhodujúce. Mne ani v prvom momente nezišlo na um, že môže vypadnúť zo súpisky, ja som to brala automaticky, že už je na šampionáte..." Aj pre pani Bačovú je zlatá medaila zadosťučinením za dni, týždne a mesiace strávené v odlúčení, lebo kto chce v hokeji vyniknúť, musí mu obetovať veľa a rodina sa musí prispôsobiť. "Teraz sa teším na to, že budeme spolu a deti si ocka ešte viac užijú."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
