útočník Atlanty ochotne podelil.
Oproti striebru z Petrohradu zrejme cítiť rozdiel, keďže tentoraz ste dosiahli až na úplný vrchol, však?
"Určite. Aj po Petrohrade bola veľká radosť, ale nie až taká, ako teraz. Zlato je totiž zlato. Je to iné ako v Petrohrade."
V čom najviac?
"V pocitoch. Vtedy sme po prehratom finále s Čechmi boli dosť naštvaní, že sme sa dostali tak vysoko, ale ten posledný krok sme nedokázali urobiť. Vo Švédsku bola aj iná vôľa a iný duch. Ťažko to opísať, pretože pocity sú neskutočné a stále sa sám seba pýtam, či je to fakt pravda, že sme majstri sveta. Nemôžem tomu uveriť, ale je krásne, keď vás na námestí vítajú desaťtisíce ľudí."
Pozitívnym faktom je, že možnosť zahrať si za Slovensko na šampionáte neodmietli ani tie najväčšie hviezdy a ukázali dobrý vzťah k reprezentačnému dresu. Myslíte si, že to má súvis aj s neúspešnou olympiádou v Salt Lake City, po ktorej sa chceli všetci hráči čo najlepšie rehabilitovať?
"Nemyslím. Majstrovstvá sveta sú niečím iným ako olympiáda. My sme mali tím nabitý hráčmi z NHL a bolo to na ľade cítiť. Keď sa trebárs prehrávalo 0:2, mužstvo sa dokázalo vzchopiť a vyhrať zápas."
Keď to bolo potrebné, do striel sa obetavo hádzali aj tie najväčšie hviezdy.
"Svedčí to o tom, že tímový duch bol výborný a bolo jedno, či je to Peťo Bondra, alebo niekto iný. Všetci bojovali o každý puk a každá jedna päťka dokázala zabrať."
Podaril sa vám málo vídaný husársky kúsok, keď ste vo štvrťfinéle i v semifinále otočili zápas z 0:2. V tých momentoch sa asi najviac prejavila nepoddajnosť, odhodlanosť a veľká túžba mužstva ísť za svojim cieľom.
"Ukázala sa tým najmä kvalita mužstva. Potvrdilo sa, že hokej sa hrá šesťdesiat minút. Švédi i Kanaďania dali dva rýchle góly a potom prestali hrať, za čo sme ich potrestali. Chcenie bolo naozaj veľké a dokázali sme, že Slováci vedia hrať hokej, a to za každého stavu."
Po tom, čo ste v spomínaných dvoch dueloch vsietili prvý gól, nastalo v hre veľké oživenie. Tie úvodné góly vás akoby zakaždým dokázali poriadne naštartovať.
"Mužstvo potrebuje vždy gól, aby sa pozdvihlo. Bez presného zásahu sa vyhrať nedá."
Po semifinálovom vyradení Švédov sa ponúkala ozaj obrovská šanca na zisk zlatých medailí. Všetci totiž vedeli, že Rusi sú síce nebezpeční, ale rozhodne nie sú neprekonateľnou prekážkou. Nepociťovali ste zvýšený tlak, či nervozitu?
"Ani nie. Mužstvo hralo ako šampión a aj vyhralo ako šampión. Do finále sme išli s tým, že ho vyhráme. Veľmi nám pomáhalo aj obecenstvo, veď takmer celý štadión patril našim fanúšikom. Nálada v mužstve bola už od predzápasového rána dobrá a od prvého momentu, keď sme nastúpili na ľad, bolo cítiť, že neberieme nič iné, než víťazstvo. A to naozaj aj prišlo, i keď s malými ťažkosťami."
Rusi z 1:3 vyrovnali na 3:3, sám ste to v predchádzajúcej odpovedi označili ako 'malé ťažkosti'. Hádam ste slovenským divákom po infarktových zápasoch v štvrťfinále i semifinále nechceli odoprieť nerváky ani vo finále...
"Asi tak. Finále by malo byť trošku nervózne a vyrovnané. Veď čo by to bola za finále, keby to skončilo 5:2 alebo 6:3? (smiech)."
Na Slovensko ste prišli len na otočku. Čo by ste teda odkázali svojim známym i neznámym fanúšikom v rodnom Kežmarku a na okolí?
"Chcem pozdraviť moju rodinu, ktorá mi fandí, najmä môjho otca, brata a taktiež aj strýka, ktorý žije v Košiciach a je mojim najväčším fanúšikom. Zhodou okolností je nevidiaci, ale je to veľký športovec. On mi stále veril, že to môžem dotiahnuť do NHL, do reprezentácie i k titulu majstra sveta. Veľmi sa teším, keď sa s ním zase uvidím. Bude to však až niekedy v júli, pretože teraz už v pondelok (včera - pozn. aut.) odchádzam späť do Ameriky. Chcel by som mu len odkázať: Toto víťazstvo je pre teba, Tonko!"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
