hráčmi. Hádam najemotívnejšie v tých momentoch prežíval a vychutnával zisk zlatej medaily skúsený útočník Róbert Petrovický. Aj po návrate do vlasti bol po famóznom prijatí od fanúšikov stále plný dojmov.
Róbert, emócie vami zrejme ešte stále lomcujú, veď titul sa nevyhráva každý rok.
"Sobotňajší deň prešiel tak rýchlo, že až dnes (v nedeľu - pozn. aut) si začíname uvedomovať, že sme sa stali majstrami sveta. Tí ľudia na letisku, či na námestí SNP boli neopísateľní. Sme jednoduchu majstri sveta. Ktovie, možno sa to už o rok zopakuje, ale možno majstrami už dlho nebudeme a možno už nikdy v živote. Je to chvíľa, na ktorú čaká každý športovec a o ktorej sníva."
Vy ste toho so slovenskou reprezentáciou preskákali už veľmi veľa, patríte k najskúsenejším. Prisnilo sa vám niekedy, že by sa Slovensko tak rýchlo mohlo tešiť z takéhoto úspechu?
"Pred niekoľkými rokmi nás dali do nejakej C-kategórie a vraveli nám, že Slovensko nikdy nezachytí povraz, ktorý ho vytiahne späť medzi elitu. My sme však hneď postúpili do B-kategórie a o rok už do áčka. Tam nám to pár rokov trvalo, ale prišlo to a titul majstrov sveta z Göteborgu nám už nikto nezoberie. Zišla sa tu patria, ktorá sa možno nikdy nevráti. Dvadsaťpäť chlapcov, superhviezdy na ľade i mimo neho. Nikto nebol nad druhým, všetci sme sa cítili ako jedna skupina, ktorá má na sebe slovenský dres a potiahne za jeden koniec. Niektorí tam boli na to, aby dávali góly, iní na to, aby kazili hru súpera, ďalší sa starali o bránenie a všetci spolu sme sa dostali cez štvrťfinéle a semifinále až do boja o zlato a stali sme sa šampiónmi. Niektorí hráči na to čakajú celý život a nedočkajú sa."
Strelecky vám to nešlo, skórovali ste len v otváracom stretnutí proti Poľsku. Smolu pri zakončení ste však nahrádzali svojou typickou buldočou bojovnosťou.
"Nevadí, že sa mi strelecky nedarilo. V prvom zápase som síce dal gól, ale potom mi druhý neuznali. Pochopil som, že musím bojovať. Zaťal som teda zuby a išiel som do toho. Aj s trénerom Filcom sme si to predebatovali. Hovoril mi: Robo, ty tu nie si na strieľanie gólov, ak nejaký dáš, OK, ak nie, využi svoju skúsenosť z NHL, európskych líg a medzinárodných podujatí. Vôbec teda nie som sklamaný, že som nedával góly. Naopak, som veľmi šťastný, že som mohol byť v takejto patrii a stal som sa súčasťou majstrovského tímu. Neuveriteľné..."
Na olympiáde v Salt Lake City i v príprave na MS ste mali na hrudi kapitánske céčko. Túto úlohu ste vo Švédsku prenechali Miroslavovi Šatanovi, ktorý ako kapitán doviedol pred dvoma rokmi v Petrohrade Slovákov k striebru. Úloha asistenta kapitána vám však ostala, zastávali ste ju spoločne s Petrom Bondrom.
"Tesne pred turnajom sme si spoločne sadli a chlapcom som povedal: Peťo, Miro, vy ste superhviezdy. Ja som mal céčko na olympiáde, ale ja ho rád odovzdám. Keď to pomôže zopakovať úspech z Petrohradu, Šarki, vezmi si to. Ak sa rozhodnete, že mi necháte funkciu asistenta, budem sa snažiť byť lídrom v kabíne i na ľade a budem bojovať. Dôležité však bolo, že v tíme boli všetci lídri a to sa pretavilo do úspechu. Navyše tí, čo mali potiahnuť, dali v rozhodujúcich chvíľach dôležité góly, či už Peťo Bondra, Miro Šatan, alebo Rišo Lintner."
Keď pomíname olympiádu, opäť sa ukázalo, aký dokáže byť hokej nevyspytateľný - raz sa môžete nachádzať úplne dole a o chvíľu sa zas vyhrievať na výslní.
"Dúfam, že teraz už ľudia chápu, čo je to šport. Na olympiádu nemohli prísť všetci hráči, ale keď dáme všetkých dokopy, patríme do svetovej špičky. O tom sa vôbec nemusíme baviť. Máme totiž šikovných a talentovaných hokejistov. Ľudia nad nami pred majstrovstvami po vystúpení na olympiáde mávali rukami. Bolo však dobré, že sme tam išli v takejto pozícii. Bolo to lepšie, ako keby sme na šampionát cestovali s prehnanými očami. Išli sme podať čo najlepší výkon a zabojovať za Slovensko. Dvakrát po sebe sme porazili Švédov i Rusov a to nie je náhoda. Prejavil sa tím, kolektív, ktorý je niekedy viac ako všetok talent. Ukázalo sa to vo chvíľach, keď sme v štvrťfinále i semifinále prehrávali už 0:2. Dokázali sme vôľu a charakter, takže teraz máme na krku zlaté medaily."
Rodina Petrovických teda už má dvoch medailistov. Váš mladší brat Ronald získal striebro v Petrohrade, vy teraz zlato v Göteborgu.
"Otec mi povedal, že vicemajstra sveta už doma má a ďalšieho už nechce. Teraz chce majstra sveta. Má ho..."
Ešte aspoň slovkom k finále. Ako ste vnímali inváziu slovenských fanúšikov do göteborgskej haly?
"Bol to pre nás určitý tlak. Malo to svoje výhody i nevýhody. Hnali nás dopredu, ale museli sme si dávať pozor."
Napokon ste si ho dali a vyhrali ste. Rozhodol o tom Peter Bondra 100 sekúnd pred koncom riadneho hracieho času. V tom momente sa znovu potvrdila veľkosť tohto nášho ostrostrelca.
"Naše hviezdy boli súčasťou mužstva. Či sa voláš Bondra, či Šatan, Lašák, Petrovický alebo Pálffy, všetci sme tam boli spolu. Len preto máme teraz zlato. Nehrali sme individuálne, ale kolektívne a práve z kolektívnej hry môžu skutočne vyniknúť individuality."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
