však nelákali ani dvojnásobné platy. O efekt dvojitej clony sa pričinila réžia; miesto reálnych oponentov si premiér zvolal do posluchárne nezávislých i "nezávislých" kulturčinovníkov a iných príslušníkov establishmentu.
Dzurindova výsledovka útržila nemilosrdné kritiky. Asi právom, keďže miera prezentovanej spokojnosti bola neúnosná. Predovšetkým však treba povedať to zásadné: Desať bodov Zmluvy s občanmi nemôže byť meradlom hodnotenia vlády. Dokument, pod ktorý sa v lete 1998 podpísala SDK (naozaj nie iba Dzurinda), je totiž obyčajný register volebných ťahákov. A nie programové vyhlásenie vlády (PVV), čo je jediný dokument vhodný na SERIÓZNY audit. Otázka, že kde zostali dvojnásobné platy, sa preto mohla Dzurindovi spokojne položiť už 1.decembra 1998; odvtedy totiž platí PVV, kde nič "dvojnásobného" nenájdeme. Premiér otázku aj nepriamo zodpovedal, keď veľmi správne pripomenul, že stopercentné plnenie záväzkov je možné vyžadovať pri stopercentnom zastúpení vo vláde. Dlžný zostal akurát vysvetlenie, že prečo na to neupozornil už toho dedka, ktorého v pamätnom TV šote zbalamutil tak, že ho chcel "volic až do šmerci".
Podstatné je toto: Neexistuje vo svete vládna strana, ktorá by svoje sľuby do nejakej kritickej miery aj realizovala. Vyplýva to z podstaty veci: So zreteľom na početnú množinu, povedzme, naivnejších voličov, sa do volebných letákov VŽDY vsúvajú aj iracionálne veci. Je demokratické odpočet sľubov dávať, legitímne je odpočet aj žiadať, nesmierne hlúpe je však z neho čosi vyvodzovať. Medové motúzy sú medové motúzy či na Slovensku, či trebárs v USA. (Napr. Clinton vo svojej inauguračnej /!!/ reči po druhom zvolení oznámil, že je mu hrozne ľúto, ale sľuby nebude vedieť splniť).
O naslúchajúcom publiku si môžeme myslieť to najhoršie, ale špeciálne v jeho radoch sa isto-iste nenašiel nik, kto by od Mikiho dvojitý plat čakal. Dokonale komicky veru musel pôsobiť výjav, keď Dzurinda otitulovaným akademikom vysvetľoval, prečo sa mzdy nepodarilo stopercentne zvýšiť. Keďže vláda nemá, našťastie, dosah na súkromný sektor (ktorý vytvára asi 90% HDP), sľub je nezmyselný už z princípu. Zábavný však bol záver: Splnené na 40 percent.
Obíďme kalkuláciu, ktorá zarátala aj (nereálny) predpoklad rastu do konca tohto roka. Tých 40% si však premiér jednoducho privlastnil ako zásluhu vlády. Neberúc do úvahy skutočnosť, že z úrovne 10 000 (priemerný plat v r. 1998) by na úroveň 12 400 (2001) mzdy vyskočili všelijak. Veru ešte aj vtedy, keby bol predsedom vlády ľadový medveď. Inflácia proste ťahá za sebou mzdové prírastky, to je zákon. Kdekoľvek. Keď si pozrieme okolité štáty, ukazovatele priemerných zárobkov rástli dokonca omnoho prudšie ako na Slovensku. Nie pričinením vlády (alebo len veľmi čiastočným), ale preto, lebo česká a maďarská ekonomika majú recesiu už dlhšie za sebou.
Poriadnym zavádzaním smrdel aj výklad sľubu o znížení nezamestnanosti. Ešteže sa uznalo, že zostal nesplnený…. A len o málo menej trápne boli reflexie zvyšných bodov desatora SDK. Prekvapila Dzurindova, už opakovaná sťažnosť, že na verejnosti sa neustále vyťahujú iba tie dvojnásobné platy, pričom o úspechoch sa nehovorí. Nuž, to je tiež zákon najatraktívnejší je vždy záväzok najabsurdnejší. V nastupujúcej kampani už bude predseda SDKÚ aspoň opatrnejší, než bol predseda SDK.
Veľkú pravdu má však premiér s výčitkou, že celkovo sú hodnotenia vlády hyperkritické. Aj keď je, naopak, od neho samého hypernekritické, ak sa sám klasifikuje dvojkou. Treba však povedať, že ako-tak reálne ocenenie môže vzísť iba z hlbokej analýzy, ktorá by sa mala zaoberať nielen pomerom realizovaného, nerealizovaného a zbabraného, ale aj pomerom objektívnych a subjektívnych príčin, ktoré k tomu-ktorému neúspechu viedli.
Keď napríklad pp. Tatár a Zajac hovoria o "DEFORME verejnej správy", majú iste dosť argumentov. Ani oni však nedávajú odpoveď, ako mal Dzurinda zariadiť, aby sa SDĽ nespaktovala s HZDS a spoločne nepretlačili osem krajov. A takých zlyhaní, ktorých leitmotívom je politická skladba vlády, je neúrekom. Rovnako ako iných, v ktorých premiér či jednotliví ministri lietajú až po uši.
Zásadný problém diškurzu o štvorročnom výkone slovenskej vlády sa ukazuje v tom, že bezuzdným nájazdom kritikov čelia premiér a kolektív bezuzdnou manipuláciou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
