hľadisku švédskych štadiónov prehliadnuť partiu agilných mladíkov so Slovenska. Ako hovoria oni sami, nepovšimnúť si ich sa skutočne asi ani nedalo...
"Veď na začiatku nás bolo len symbolických osem divákov v slovenských farbách, takže televízne kamery si nás museli všimnúť chtiac-nechtiac. Často sme preto na štadióne "menili pozície", a boli sme "dosť hluční" takže mohol vzniknúť dojem, že nás je viac. Skutočne nás však bolo osem, plus pár rodinných príslušníkov našich hráčov. Na náš úplne prvý zápas šampionátu s Poľskom sa prišlo pozrieť celkom 11 Slovákov...," zhodnotil záujem slovenských fanúšikov o našu reprezentáciu na prvopočiatku turnaja Edvin - jeden z partie Kežmarčanov, ktorá s našim zlatými chlapcami absolvovala všetky zápasy turnaja až do absolútneho triumfálneho konca.
Skupina mladíkov sa do mysle tisícok televíznych divákov vryla, okrem veľmi energického prejavu povzbudzovania, i transparentom, ktorý dával jasne najavo, že prichádzajú z Kežmarku a od začiatku nehnal našich hokejistov k ničomu inému než k zlatu... "Ten transparent nám vyrobili dve hodiny pred odletom," hovorí Braňo a dodáva, že vznikol v podstate "za pochodu", tak ako celá organizácia ich pobytu vo Švédsku. Tomu dal najpriliehavejší názov, ďalší z partie, Tono. "Nazval by som ho slušný čunder," konštatuje so smiechom Tono, pričom ostatní členovia tímu: Edvin, Braňo, Igor a Štefko s ním jednoznačne súhlasia...
"Turnaj sme začínali s 12 litrami slivovice, pričom do finále sa z nej prebojovali zhruba 3 litre," hovorí Igor a dodáva, že aj keď vo Švédsku platí tvrdá prohibícia, tunajší policajti mali s našimi chlapcami porozumenie. "S dušou našej partie Jančim, sme vymákli jeden obchod s alkoholom, kde sme kúpili štyri a pol litrovú whisky. Neskôr sme s nej ponúkli otca Mira Šatana, ktorý si z nej aj chcel glgnúť, ale bál sa tamojších policajtov a novinárskych fotoobjektívov. Tak sme mu robili krovie," spomínajú Kežmarčania na veselé zážitky, ktorých však bolo oveľa viac.
"Raz nás nechceli pustiť na diskotéku. Vo Švédsku sme totiž chodili oblečení 24 hodín v slovenských dresoch, takže podľa ochranky sme neboli primerane oblečení. Okrem toho argumentovali, že nemáme koženú obuv... Tak sme sa všetci demonštratívne vyzuli, načo pochopili, že s nami asi nevypečú! A pustili nás dnu," vysvetľuje metódu ako dostať švédsku ochranku Edvin.
Ako hovorí ďalej, to, že naši postúpia do finále, mu bolo jasné už mesiac pred šampionátom. "To, že to bude taká dráma, sme však nečakali. Najhorší moment bol, keď Rusi vyrovnali na 3:3. Štadión zmĺkol a zavládlo hrobové ticho," hovorí Štefko a dodáva, že po poslednej siréne však prišla eufória a uvoľnenie... "Oslava bola búrlivá. Na konci nás čakal taký účet, že jeho výšku ani nemôžeme prezradiť, pretože naše ženy by nás skatovali...," hovorí Edvin o tom, že každá sranda niečo stojí. V každom prípade je to však zážitok na celý život a budúci rok vo Fínsku nebudú mladí Kežmarčania opäť chýbať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
