cestovanie v dopravných lietadlách, ktorých návrh vznikol pred vyše pol storočím, by zrejme nebolo ničím príjemným. A predsa jedným z najznámejších symbolov americkej vojenskej sily sú stále ešte strategické bombardovacie lietadlá, ktorých prototyp vykonal svoj prvý let pred 50 rokmi. Firma Boeing i US Air Force, teda americké vzdušné sily, si totiž 15. apríla tohto roku pripomenuli 50. výročie prvého vzletu prototypu diaľkového bombardovacieho lietadla B-52.
Povedzme si niečo o histórii i súčasnosti tohto unikátneho lietadla. Už začiatkom roka 1946 zverejnilo americké letectvo základné požiadavky na nové diaľkové bombardovacie lietadlo s veľkou nosnosťou, ktoré by nahradilo zastaralý typ B-36 a ktoré by bolo poháňané turbínovými motormi - teda turbovrtuľovými alebo prúdovými motormi. V júni uvedeného roka získala firma Boeing kontrakt na predbežný návrh bombardovacieho lietadla B-52, poháňaného turbovrtuľovými motormi (prúdové motory dostatočného výkonu neboli vtedy ešte k dispozícii). V júni 1948 bol kontrakt rozšírený na stavbu dvoch experimentálnych ťažkých bombardovacích lietadiel, ktoré mali byť zhotovené do roku 1951. V štvrtok 21. Októbra 1948 prišla trojica špičkových inžinierov firmy Boeing na vojenskú základňu Wright Field, aby plukovníkovi Petemu Wardenovi, ktorý bol šéfom vývoja bombardovacích lietadiel v USAF, predstavila definitívny návrh nového strategického bombardéra - stále išlo o turbovrtuľovými motormi poháňané lietadlo. Plukovník Warden nebol však s návrhom spokojný a požiadal pracovníkov firmy Boeing, či by mohli prísť s aktualizovaným návrhom lietadla, ktoré by už bolo poháňané prúdovými motormi. To, čo sa udialo potom, patrí k legendám, viažúcim sa k histórii firmy Boeing. Skupina inžinierov, ku ktorej sa pripojil aj viceprezident firmy Ed Wells, sa utiahla do hotela Van Cleve v blízkom Daytone a pracovala celú noc na novom návrhu. V piatok predložili návrhy Wardenovi, ktorý však stále ešte nebol spokojný. "Uvidíme, čo sa dá robiť. Vrátime sa v pondelok ráno", povedal napoludnie Wells Wardenovi. K štvorici sa v hoteli Van Cleve pripojili ďalší dvaja inžinieri firmy Boeing a celý tím prakticky nepretržite pracoval celý víkend. Výsledkom ich práce bolo v podstate celkom nové lietadlo, ktoré malo krídla so šípovitosťou 35o a s rozpätím 185 stôp (56,4 m). Na pohon lietadla slúžilo osem prúdových motorov, zavesených po dvojiciach na pylónoch pod krídlami. Celý návrh bol zviazaný do 33-stranovej brožúry. Z balzového dreva, ktoré v sobotu kúpili v miestnom obchode, zhotovili inžinieri 14-palcový model lietadla. S návrhom a striebristo natreným modelom zaklopal tím ráno v pondelok 25.októbra 1948 na dvere Wardenovej pracovne. Na Wardena urobil návrh veľký dojem. "Teraz už máme lietadlo", povedal a dodal, "to je B-52". Vojenské letectvo oficiálne oznámilo 26. januára 1949 firme Boeing, že podľa nového návrhu môže postaviť dve experimentálne lietadlá.
Bombardovací Boeing B-52 mal na tú dobu niekoľko unikátnych technických riešení. Lietadlo má štyri hlavné podvozkové nohy (každá má dve kolesá), ktoré možno natočiť rovnakým smerom - to umožňuje jednoduchšie pristávanie pri bočnom vetre, keď samotné lietadlo je natočené trochu proti vetru, ale kolesá sú rovnobežné s osou dráhy. Podpery s malými kolieskami na koncoch krídiel sa zeme dotýkali len pri plne natankovanom lietadle, keď sa krídla poriadne prehli - pri prázdnom lietadle trčali vo vzduchu. Novinkou bolo aj tzv. plávajúce výškové kormidlo (bez pevnej plochy), ktoré sa dovtedy používalo len na stíhacích lietadlách. Snáď najkurióznejším technickým prvkom bolo riešenie pohonu pomocných zariadení (alternátorov, hydraulických čerpadiel, klimatizačného systému atď.) Tieto zariadenia boli poháňané vysokootáčkovými turbínami, roztáčanými stlačeným vzduchom, ktorý sa k nim cez potrubia z nehrdzavejúcej ocele privádzal od kompresorov motorov (neskôr sa od takéhoto systému upustilo). V oboch prototypových lietadlách sedeli dvaja piloti za sebou pod bublinovým krytom (podobným ako na type B-47). Z výrobnej haly bol do hangára firemného letiska v Seattle presunutý ako prvý prototyp XB-52, a to večer 29.11.1951. Do vzduchu sa však ako prvý dostal druhý prototyp YB-52, a to 15. apríla 1952, teda pred 50 rokmi. Trojhodinový prvý let, pri ktorom lietadlo pilotovali Tex Johnston a Guy M.Townsend, bol mimoriadne úspešný. Možno pripomenúť, že prvý let B-52 sa uskutočnil v roku, v ktorom už tretí rok prebiehala vojna v Kórei a v ktorom priemerná cena auta bola (v USA) 1850 dolárov, dom stál okolo 17000 dolárov a priemerný ročný plat bol približne 4500 dolárov. Galón mlieka stál 96 centov, ale galón benzínu len 27 centov (motoristi nech to radšej neprepočítavajú, aby ich netrafil šlak).
Po dvoch prototypoch vyrobil Boeing tri lietadlá B-52A. ktoré už mali kokpit so sedadlami vedľa seba a ktoré sa používali najmä na letové skúšky. Prvou skutočne operačnou verziou bola verzia B-52B so zvýšenou vzletovou hmotnosťou. Do služby v US Air Force bol prvý B-52B zaradený 29. júna 1955, a to na základni Castle v Kalifornii. Lietadlo dostalo názov Stratofortress, čo by sme mohli preložiť ako stratosférická pevnosť. Piloti prezývali toto lietadlo buff, čo síce v americkej angličtine znamená čosi ako fanúšik, ale čo v tomto prípade bola skratka nie príliš lichotivého výrazu "big ugly fat fellow", čiže veľký škaredý tučný kamarát. Po "béčku" nasledovala výroba 35 lietadiel B-52C, ktoré mali maximálnu vzletovú hmotnosť zvýšenú na 450 000 libier (204 120 kg) a mohli niesť až 41 700 galónov (157 830 litrov) paliva. V roku 1956 vzlietol po prvý raz model B-52D, ktorý sa už vyrábal aj v novom závode v meste Wichita. V januári 1957 vytvorila trojica B-52B nový rekord tým, že obletela svet za 45 hodín a 19 minút. Modely B-52E a B-52F boli už skutočnými superdiaľkovými bombardérmi, pretože boli vystrojené systémom na doplňovanie paliva za letu a ich dolet bol vlasne limitovaný len výdržou posádky (tá mala šesť členov). Všetky uvedené verzie sa vyznačovali len malými úpravami v porovnaní s pôvodným návrhom. Rozsiahlejšou modernizáciou sa vyznačovala až verzia B-52G, ktorá mala rekonštruované krídlo a nižšiu zvislú chvostovú plochu. Kapacita palivových nádrží sa zvýšila na 46 000 galónov (174 110 litrov), čím sa dolet predĺžil o približne 3 000 km. "Géčko", ktoré po prvý raz vzlietlo 27. októbra 1958, mohlo niesť aj miniatúrne bezpilotné prúdové lietadielko Quail, ktoré slúžilo ako tzv. klamný cieľ - po vypustení zanechávalo na obrazovkách radaru pribižne rovnakú stopu ako samotný bombardér. Strelec sa zo zadnej veže presťahoval k ostatným členom posádky, pretože zadný kanón bol riadený diaľkovo, pomocou televíznej kamery. Pre zaujímavosť možno uviesť, že z dnešného pohľadu stáli tieto obrovské lietadlá bagateľ - cena verzie B-52E bola 6 miliónov dolárov a B-52G stál 9 mil. dolárov. Poslednou vyrábanou verziou bola verzia B-52H, ktorá na svoj prvý let vzlietla 16. marca 1961. Hlavnou inováciou tejto verzie je použitie úsporných dvojprúdových motorov Pratt&Whitney TF33 s ťahom po 75,6 kN. Posledná vyrobená bé-päťdesiatdvojka bola americkému letectvu dodaná 26. októbra 1962. Celkovo bolo vyrobených 744 lietadiel B-52 všetkých verzií. V stave USAF je v súčasnosti už len 94 lietadiel B-52H (z nich 9 tvorí rezervu). Jedno špeciálne upravené lietadlo B-52 používa americká kozmická agentúra NASA.
Základné technické údaje ťažkého bombardovacieho lietadla B-52H sú uvedené aj na internetovej stránke amerického vojenského letectva (www.af.mil). Lietadlo má rozpätie krídiel 56,4 m, jeho dĺžka je 48,5 m a výška 12,4 m. Prázdne lietadlo váži 83 250 kg, maximálna vzletová hmotnosť je 219 600 kg (niekde sa uvádza až 229 090 kg). Lietadlo môže niesť náklad hmotnosti až 31 500 kg - tento náklad môžu tvoriť jadrové i konvenčné bomby, míny, rakety a až 20 striel s plochou dráhou letu. Strategický bombardér B-52H môže lietať vo výškach až 15 150 metrov, a to maximálnou rýchlosťou 950 km/h, pričom bežná operačná rýchlosť je okolo 820 km/h. Pri prenikaní nad cieľ letom v malých výškach (čím sa zníži možnosť zachytenia radarom) letí lietadlo rýchlosťou okolo 650 km/h. V zadnej časti namontovaný kanón Vulcan ráže 20 mm sa dnes už nepoužíva. Všetkých päť členov posádky (veliteľ, pilot, radarový navigátor, navigátor a operátor elektronických systémov) sedí na vystreľovacích sedačkách. Dolet plne natankovaného lietadla, ktorého nádrže pojmú 190 000 litrov paliva, je vyše 14 000 kilometrov. Lietadlo je vystrojené veľmi citlivým elektrooptickým vyhľadávacím systémom, umožňujúcim vyhľadávanie cieľov a navádzanie rakiet a bômb aj za zníženej viditeľnosti. V noci majú piloti na očiach okuliare na nočné videnie, čo im umožňuje dobre vidieť terén a prípadne okolité lietadlá.
Bombardéry B-52 boli nasadené v niekoľkých vojenských konfliktoch a operáciách. 18. júna 1965 tieto bombardéry po prvý raz bombardovali ciele vo Vietname - neskôr sa tieto lietadlá "pričinili" aj o zničenie Hanoja, hlavného mesta Severného Vietnamu. Počas operácie Desert Storm v roku 1991, ktorej cieľom bolo oslobodenie Kuvajtu a "potrestanie" agresora, sa tieto bombardéry osvedčili pri ničení irackých vojsk, bunkrov a vojenských zariadení. Celá operácia sa začala náletom siedmich B-52G, ktoré nad Irak prileteli z americkej vojenskej základne Barksdale a po vypustení striel s plochou dráhou letu sa na túto základňu vrátili - celý let trval 35 hodín, takže to bola najdlhšia operačná misia v doterajšej histórii letectva. Aj letecké operácie NATO v bývalej Juhoslávii v roku 1999 (operácia Allied Force) sa začali náletmi bombardérov B-52H na pozície srbskej armády. Zatiaľ poslednou vojenskou operáciou, na ktorej sa nestarnúce bombardovacie lietadlá B-52 zúčastnili, je operácia Enduring Freedom (trvalá sloboda) v Afganistane. Proti cieľom v afganských horách použili bombardéry riadené strely Nap, laserom navádzané bomby GBU-28 a konvenčné bomby MK-82. Znie to možno trochu kuriózne, ale tieto superťažké lietadlá zhadzovali v Afganistane aj také ľahučké "zbrane", akými sú letáky. Pravda, päťdesiatdvojkám sa pritrafil aj nejaký ten malér. 17. januára 1966 sa nad španielskou rybárskou dedinkou Palomares zrazil jeden bombardér B-52 s tankovacím lietadlom KC-135 - po tejto kolízii spadli na zem tri a do mora jedna atómová bomba. Podobná katastrofa sa stala v januári 1968, keď na grónsky ľadovec havaroval bombardér so štyrmi vodíkovými bombami na palube.
Lietadlá Boeing B-52 Stratofortress predstavujú už vyše 40 rokov hlavnú zložku strategických bombardovacích síl USA. Otázkou je, dokedy ešte budú tieto stratosférické pevnosti slúžiť. Nedávne inžinierske analýzy ukázali, že životnosť lietadiel B-52H sa bude dať predĺžiť najmenej do roku 2045. Je teda celkom možné, že niektoré z týchto lietadiel sa dožijú storočného výročia onoho legendárneho víkendu v októbri 1948, počas ktorého sa v jednej izbe hotela Van Cleve zrodil základný návrh typu B-52.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
