v uplynulej sezóne pôsobil vo farmárskych tímoch Washingtonu Capitals, Richmonde Renegades v ECHL a Portlande Pirates v AHL. Aj napriek pomerne malým reprezentačných skúsenostiach sa však Rasťo stal oporou Filcovho tímu a napokon dostal dôveru v troch zápasoch na šampionáte. A hoci na tie rozhodujúce duely poslal tréner do brány jeho veľkého kamaráta Jána Lašáka, Rasťo tento Filcov ťah považuje za veľmi vydarené rozhodnutie. Zisk zlatej medaily si počas nedeľňajších osláv ešte dlho vychutnával a sľúbil nám, že len čo to bude možné, príde ju ukázať aj do svojho rodiska.

"Tá zlatá medaila rozhodne stojí za to, na tieto chvíle nikdy nezabudnem. Každému sme chceli ukázať, že po striebre v Petrohrade máme aj na zlato. Och, aké je krásne. Už sa teším na to, kedy ju budem môcť ukázať aj Košičanom. Vašim čitateľom o tom určite dám vedieť, nech sa prídu pozrieť."

Po neúspechu na olympiáde si bol iste veľmi sklamaný. Ako dlho ťa to ešte potom štvalo?

- Olympiáda je len raz za štyri roky, dlho sme sa na ňu pripravovali. Tešili sme sa na ňu už od začiatku sezóny, myslel som si, že to bude môj vrcholný zážitok. Žiaľ, olympiáda dopadla pre nás úplne katastrofálne, keď sme vyhrali len zápas o 13. miesto. Všetci sme boli nenormálne sklamaní. No možno aj ten zlý výsledok spôsobil, že sme sa teraz vo Švédsku dokázali vyhecovať. Dovolím si tvrdiť, že nebyť výbuchu na olympiáde, dnes nie sme majstri sveta. Je len veľmi ťažko predstaviteľné, aby náš tím vyhral za tri mesiace zlato na olympiáde a aj na MS. Špička je už taká vyrovnaná, že z tých siedmych silných mužstiev, môže dnes každý každého poraziť. Ale teší ma to, že svet konečne rozpráva o veľkej sedmičke a nás sa už dúfam pred každým šampionátom hovoriť ako o kandidátoch na medaily.

Čo ťa ako prvé napadlo sekundu po skončení finálového stretnutia s Ruskom?

- Všetko možné. V prvom rade som bol rád kvôli rodičom, že mohli prísť do Göteborgu a ziskom zlatej medaily som sa im takto poďakoval za všetko, čo pre mňa doteraz urobili. Celú moju kariéru ma všestranne podporovali, Všetci do jedného sme chceli potešiť srdcia slovenských fanúšikov a ani si neviete predstaviť, akí sme radi, že sa to konečne vo Švédsku podarilo. V mojej kariére je to najvyšší bod, lebo s tým zlatom nikto nepočítal. Uvidím, ako sa bude skladať mužstvo pre ďalšie ročníky MS. Keď ma tréneri povolajú, vždy rád prídem a pevne dúfam, že sa mi ešte podarí nejakú medailu pre Slovensko vychytať.

Zažil si už krajší víkend ako ten "majstrovský" počas soboty a nedele?

- Krajšie dni v živote som ešte nezažil, v sobotu sme vybojovali titul majstrov sveta, v nedeľu nás prišlo privítať, no neviem, možno až 50 000 ľudí na letisko a Námestie SNP. V športe je presne tak ako v normálnom živote, raz ste hore, inokedy dole. Po nevydarenej olympiáde sme mali veľkú chuť dokázať slovenským fanúšikom ako aj sami sebe, že hokej sme hrať nezabudli a vieme ich potešiť dobrými výsledkami. To, že sme získali zlato je zásluha príchodu viacerých kvalitných hráčov z NHL, navyše z nás bol jednoliaty kolektív so super atmosférou.

S Jankom Lašákom ste na šampionáte vytvorili skvelú brankársku dvojicu, pri každej reklamnej prestávke ste išli za ním a navzájom ste sa povzbudzovali. O čom ste sa spolu rozprávali?

- Stále som mu hovoril pozitívne veci, pochválil som ho za dobré zákroky a občas som mu povedal, čo mohol urobiť aj ináč. Veril som, že má na to, aby vychytal mužstvu víťazstvá. Podporoval som ho psychicky, neustále som hovoril, že máme také skvelé mužstvo, žeby bolo hriechom, keby sme na týchto majstrovstvách nevyhrali. Zrejme si to zobral k srdcu.

Z deviatich možných zápasov na šampionáte si nastúpil v troch. Ako sa ti pozdával vlastný výkon?

- Myslím, že nula na mojom konte v úvodnom zápase proti Poľsku bol celkom dobrý rozbeh a zároveň vhodný odrazový mostík pre mužstvo do ďalších stretnutí. V súboji s Ukrajinou to síce nebolo až tak podľa mojich predstáv, no prvoradé je, že sme vyhrali a odniesli sme si dva body do nadstavbovej časti. Proti Rusku v poslednom dueli nadstavbovej časti už v podstate o nič neišlo, ale som rád, že aj mojim pričením sme ich zdolali a udržala sa tá víťazná atmoféra, ktorá potom vyvrcholila vo vyraďovacích zápasoch. Zas ma teší, že som vychytal naše víťazstvo proti neskoršiemu striebornému medailistovi z MS, takže aj to má pre mňa veľkú cenu.

Neškrelo ťa tak trochu, že v tých najdôležitejších zápasoch staval tréner Filc do bránky Jána Lašáka?

- Ale nie, prvoradé bolo, že sme v tých zápasoch vyhrávali. Navyše Janovi skvele vyšli zápasy so Švédskom a aj ďalšie duely od štvrťfinále až do finále. Jednoducho dostal šancu, výborne zachytal a tak sa tréner správne rozhodol, že má byť naďalej v bráne. Dopadlo to napokon výborne, takže ani ja som nemal žiaden dôvod namietať.

V ktorom momente si sa na striedačke cítil najťažšie?

- Počas každého zápasu od štvrťfinále vyššie už išlo o veľa a boli to naozaj veľmi náročné duely. Najviac som tŕpol pri tej obrovskej šanci Švédov v predĺžení, bol som blízko a ten puk som už videl v sieti. Našťastie ho Jano Lašák ešte nejako zázračne zachytil. Potom som bol už presvedčený, že nám to musí vyjsť...

Osobne si bol spokojný s tým ako ti vyšla sezóna v zámorí?

- No, mohlo to byť aj lepšie. V podstate som len pendloval medzi Richmondom a Portlandom. Iste by bolo skvelé sa dostať k Peťovi Bondrovi do Washinghtonu Capitals, no sú tam veľmi kvalitní brankári. Musel by to byť ozaj talent, aby sa prebojoval z farmy do prvého mužstva na zopár zápasov. A aby tam zostal celú sezónu, tak to musí byť obrovský talent.

Myslíš, že by bolo pre tvoju ďalšiu kariéru lepšie, aby ťa Washington vymenil do niektorého slabšieho cleku v NHL, kde by si mal predsa len väčšiu šancu chytať?

- Ani nie. Azda vo všetkých mužstvách je to tak, že sa mladí brankári musia najprv "vychytať" v tých nižších súťažiach. Navyše, v mojom veku je stále lepšie, keď budem chytať v AHL alebo ECHL akoby som mal sedieť na striedačke v NHL.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.